Lea Soranová – 1. kapitola

UPOZORNENIE!!!!

Milí čitatelia,

Veľmi si vážim podporu, ktorú od vás dostávam, no v prvom rade mi ide o ochranu mojej práce. Preto by som vás chcela upozorniť, že moje dielo je chránené Zákonom č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon. Dielo, ktoré budete čítať, je mojim duševným vlastníctvom.

Prečítaním tohto oznámenia potvrdzujete, že ste oboznámený o nositeľovi práv k danému dielu a tým som ja Gabrielle Bernátová.

V prípade akéhokoľvek šírenia, kopírovania, prípadne osvojenia si časti, celku, prípadne postavy  z daného diela, budem oprávnená použiť všetky právne prostriedky k tomu, aby som ochránila svoje duševné vlastníctvo.

S prianím pekného dňa

POZOR! 

Dielo je súčasťou série o klane Soranovcov. Prvými dielami sú Nevyspytateľná mrcha a Nezastaviteľná mrcha (dvojdielna časť), ďalšie diela Šťastie prichádza v intervaloch, Vražda, sex a sem-tam láska a Emo&Viktória (viete si ich zakúpiť priamo tu). Bez predchádzajúceho prečítania spomenutých kníh sa môže stať, že budete mať zmätok v postavách.

Táto kniha je chránená autorskými právami. Kopírovanie tejto knihy alebo jej častí v akejkoľvek forme bez môjho písomného súhlasu je zakázané.

© Gabrielle Bernátová

1. kapitola

 „Život sa začína vtedy, keď si uvedomíte, že váš tieň splynul s tým jeho a v obraze tohto okamihu sa priezvisko stáva nekorunovaným titulom a prekliatím zároveň.“

Lea Kapitánová

 Skryté tajomstvá minulosti nám majú pripomenúť, že v každej situácii, ktorá nastane v budúcnosti, je zámer. A ten vás buď posunie vpred alebo udusí hriechmi vašich predkov.

 

 

Rok 1994

     Prehrabne si dlhé blond vlasy. Znechutene si obzrie zničené končeky, usudzuje, že by sa mala ostrihať a prefarbiť znova na hnedo. Obutá v ošúchaných a tak obľúbených číňankách, chce prejsť cez nie práve najbezpečnejšiu ulicu v meste. Našťastie má na sebe oblečené tepláky. Za pár týždňov dosiahne konečne pätnásť rokov a fotrovci jej prestanú pilovať uši ich múdrymi rečami. Niežeby ich nemala rada, ale za každým pozlátkom sa skrýva veľmi nepríjemné tajomstvo. Mala desať rokov, keď si uvedomila, že všetky krásne chvíle v jej živote sú utvárané bolesťou iných. Odvtedy si prisahala, že bude iná, že nedovolí… zmenilo ju to, otec ju zmenil, možno nechcel a možno práve to mal v pláne. Ani jedno nemôže s istotou vylúčiť. A pred pol rokom sa len presvedčila, že je len hračkou v rukách Ondreja Kapitána. Ako si s ním pomôže? Je to jej otec, muž, ktorý sa pred svetom tvári ako dokonalosť sama. Napriek všetkému krásnemu, čo spolu zažili, vidí pravdu. Pravdu, ktorú nechce pre istotu nikto iný vidieť.

     So slúchadlami na ušiach počúva cez walkman The Cranberries. Jej sestra Monika sa správa, akoby nevidela, čo sa v skutočnosti deje a možno to naozaj nevie. Predsa len ona mala možnosti, ktoré jej samej boli odopreté. A prečo? Pre neúzemné územie idiotov snažiacich sa presvedčiť samých seba, že sú neporaziteľnými? Ani sa jej nechce domov. Prechádza popri bytovke patriacej poslednej časti nebezpečnej a málo stráženej ulice.

     Preglgne naprázdno, zo strachu sa skryje medzi páchnuce kontajneri. Mama s tatom ju zahlušia. O Monike ani nehovorí. Nechce byť účastná toho všetkého, nemôže… Prečo sa vždy dostane do takej šlamastiky? Môže to vôbec niekomu povedať? Má len štrnásť a za ten čas toho videla viac, ako jej mozog stíha spracovať. S rukou priloženou na ústach sa snaží dýchať čo najtichšie. Nie je zrovna najjednoduchšie bývať v tejto lokalite. Ale môže za to, že si chcela skrátiť cestu a rovno narazila na Sosiho a jeho bandu? Ako len nenávidí toho idiota. S neskrývaným strachom sa pozerá smerom na mužov mlátiacich tehotnú ženu. Vrie v nej zlosť, ako si len môžu dovoliť, ubližovať žene, ktorá čaká dieťa?! Má v pláne sa im ukázať. Pomaly sa z podrepu vystiera, keď ju niekto zozadu oblapí a rukou jej prikryje ústa. Zo šoku sa nevie ani pohnúť.

     „Lea, to som ja Lev,“ šepká jej do ucha a potichu, bez toho, aby si ich skupina všimla ju odťahuje mimo diania.

     „Bože, si idiot? Vieš ako som sa zľakla?“ zvrtne sa k vyšportovanému kamarátovi a svojej tajnej láske. Neodpustí si buchnát do jeho hrude.

S pochybovačným pohľadom si premeria štrnásť ročné nezodpovedné dievčisko.

     „Ti preskočilo, či čo? Keby ťa tam zbadali zmanglujú aj teba. Ty retardica,“ zasmeje sa a rozstrapatí jej vlasy.

     „Prestaň, už nie som malé decko,“ odstrčí mu ruku, zo svojich rozpustených vlasov. Nevie sa zbaviť pocitu, že sú obaja tlačení do niečoho, čo v skutočnosti možno chcú, ale nie tak ako si to predstavuje jej rodičovstvom posadnutý fotrík.  

     „Ako v čom zlatino, ale rozumom si ešte špunt,“ napriek tomu si neodoprie pohľad do jej výstrihu. Keby ju tí idioti chytili, podajú si ju ako na masle. Stále jej musí behať za pätami. Bol vlastne deň, kedy sa nedostala svojou neopatrnosťou do nejakých sračiek? Zahľadí sa do jej, nie najpríjemnejšieho, pohľadu. Už to trvá dlho. Vie niečo, čo by nemala? Alebo ako si má, sakra, odôvodniť toto jej šialené správanie? Už pol roka si od neho udržuje odstup. Nútený odstup.

     „Ona je tehotná, preboha, veď… veď…“ do očí sa jej tisnú slzy.

Lev sa zahľadí na miesto odkiaľ Leu odtiahol, utrie jej slzy a dlhšiu chvíľu premýšľa, v tom zbadá ako sa skupina chlapíkov presúva do svojich áut pri smetiakoch, v sekunde oprie Leu o stenu, strčí si nohu medzi jej nohy a pravú ruku jej vopchá pod tričko. Nie je to prvý raz, čo ju takto zachraňuje, ale teraz v jej očiach nachádza túžbu, ktorú sa snaží z nejakého dôvodu potláčať. Sám má čo robiť, aby sa udržal na uzde a ešte keď sa na neho pozrie tak ako to robí teraz… ich životná situácia je komplikovanejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Ale čo má robiť, keď ho vždy zalarmujú, že je v sračkách?

     Opatrne zisťuje, či banda odišla. Následne sa sám uvoľní a vynervované dievča pustí. Chytí ju za ruku a chce odvliecť pred barák.

     „Musíme jej pomôcť!“ vytrhne sa Levovi a rozuteká sa na miesto, kde by mala byť dobitá žena. Kašle na jeho výkriky. Aj tak si s ňou robia čo chcú. Tak k čomu je poslušnosť? Chytal sa jej, znova ju držal, ako sa má vyrovnať s takými pocitmi? Rýchlo zahadzuje čudesné myšlienky.

Lev ju v sekunde dobieha a chce ju uchrániť pred nepríjemným pohľadom, ale nepodarí sa mu to.

     „Lea!“ zhúkne, no ona nereaguje.

Padne na kolená a bez akéhokoľvek rozmyslu kontroluje, či zmlátená žena ešte žije. „Teta! Teta, ste v poriadku?“ slzy jej padajú cícerkom. Počuje len tiché stony. V mžiku zvrtne nenávistný pohľad na svojho kamaráta. „Musíme ju zobrať do nemocnice!“

     „Zabudni, je to kurva!“ odpovie odmerane Lev a v ruke už pre istotu drží zbraň. Na jeho prekvapenie to Leu vôbec nerozhádže. Nenechá sa vykoľajiť a kontroluje ženu po celom tele.

     „Do konca života s tebou neprehovorím, keď tejto úbohej tehotnej žene nepomôžeš! Si Rikova pravá ruka a dopustíš, aby takto ubližovali ženám? Lebo je to kurva? Takže keď to nabudúce budem ja, vyserieš sa na mňa?!“ šplechne mu výčitku priamo do tváre. Vie, že by to neurobil, už pred pol rokom ju presvedčil, že má o ňu strach, v ten deň sa do neho bezhranične zaľúbila.

     „To je iné!“ precedí pomedzi zuby.

     „V čom? Táto žena nie je kurva, je to… je to… mamina priateľka! Nestačí, že jej zabil muža?!“ rozkričí sa. Snaží sa postaviť ženu na nohy a nereaguje na Levov nevrlý pohľad. Už má toho akurát dosť.

Lev šokovane pozrie na štrnásťročné, nadmieru informované decko a nechce uveriť vlastných ušiam. Ako sa to k nej vôbec dostalo? Tomu Kapitánovi už načisto drbe, pomyslí si.

     „Kurva! Na! Choď pre auto, je za barákom!“ podoprie v sekunde ženu a hodí Lee kľúče.

     Ona ako poslušný psík uteká preč. Šoférovať ju naučil, už pred rokom. Človek nikdy nevie, kedy sa mu to hodí.

     „Odíď Lev,“ povie potichu žena, len čo Lea odíde.

     „Ti jebe? Hovoril som ti nestretávaj sa s nimi! Prečo vy ženské nemôžete nikdy poslúchnuť! Ako sa cítiš, čo malé?“ pomaly sa snaží posadiť ženu na betónový plot.  

     „Kope, našťastie“ povie žena okolo tridsiatky a letmo sa usmeje. „Odvezte ma len k nemocnici, ja sa o seba postarám, nechcem…“

     „Lev!“ zakričí pribiehajúci Riko.

     „Riko, oni…“ žene sa zaseknú slová v hrdle.

     „Ideme do nemocnice, a nepohneš sa odo mňa, čo ťa to napadlo? Som ti hovoril, aby si mi zavolala, keď budeš chcieť ísť do obchodu!“ rýchlo zhodnotí jej stav.

     Pozrie prísne na Leva. „Už sa o ňu postarám, zober tú šľahnutú Leu domov, lebo ju zderiem z kože,“ berie dobitú ženu do náručia. „A urob si s tým deckom poriadky! Načo s ňou chrápeš, keď absolútne nerešpektuje tvoje rozkazy?! Nauč si ju, ako sa má správať! Mohol ju tu zabiť! Keď sa toto dozvie jej foter, je po nás! Kurva, akoby si nevedel, čo za chlapa Kapitán je!“ nadáva svojej pravej ruke a zmizne skôr ako príde Lea na Levovom čiernom favoritovi.

* * *

Sediac v obývačke pozoruje prísne pohľady svojich rodičov, sestry a samozrejme Leva. Úprimne má ich názory na háku. Tam radšej nech riešia seba. Neznáša tieto debaty, vždy sa jej snažia vtĺcť do hlavy, že si má dávať pozor, že svet vonku je nebezpečný. Je ironické, že jej otec ide rozprávať o nebezpečenstve a sám ho podnecuje. Prekusne túto trápnu debatu a tak ako pri každej sa bude tváriť ako hlúpe dievčatko, ktoré nemá ani šajnu, o čom hovoria.

     „Ale oci!“ Do konca života bude Leva za toto nenávidieť. Len kvôli trojročnej Lucii dokáže prekusnúť ten odpor, ktorý voči rodičom prechováva.  

     „Monika zober Lucku do izby, ja sa musím veľmi vážne porozprávať s Leou,“ rozkáže Ondrej Kapitán. Stojac pri balkónových dverách zvrtne svoj pohľad na dcéru. Na čele sa mu vytvorili vrásky, mračí sa. Najprv si rukou prehrabne krátke, mierne šedivé vlasy a následne na to si poškrabká päťdňové strnisko na brade. Nepohne ani brvou. Jej správanie v poslednej dobe je zvláštne. Nepáči sa mu to. Čo ak?

     „Snáď nechceš dopustiť, aby naša dcéra musela čeliť v pätnástich rokoch niečomu takému?!“ rozkričí sa Ondrejova manželka Monika. Vždy sa hádajú, len keď doma nie sú dievčatá.

     „Ale prestaň, ty si tiež mala toľko čo ona, keď som ťa pretiahol a bola si v pohode!“ odpovie pobavene. V tej sekunde mu na tvári pristáva manželkina dlaň. „Toto si urobila posledný raz!“ precedí pomedzi zuby a drsne si k sebe pritiahne svoju polovičku.

     „To aby si si začal dávať bacha, ja nie som jedna z tvojich kuriev! Som tvoja žena a nedovolím, aby si mojej dcére zničil život, len preto, že si sa s Levovím fotrom dohodol na rozdelení nejakého územia. Lea je naša dcéra, nie tovar, ktorý predáš kade komu! Nedovolím, aby si naplnil tak šialenú dohodu. Nebudeš Leu nútiť vydať sa za Leva! Ak sa pre to rozhodne ona, nech sa páči, ale pokiaľ zistím, že ju k niečomu nútiš, uvidíš…“

     „Čo uvidím moja milá, si moja žena, a podľa toho sa budeš správať! Je ti to jasné?!“

Monika mu nachrachľuje do ksichtu.

     „Daj mi správny dôvod a stane zo mňa smrtiaca zbraň Ondrej Kapitán! Nezabúdaj môj milý, že ja nie som len tak nejaká žena, ja som tvoja žena, tak sa už láskavo nauč, že horšie ako Satanova ruka je zúrivá matka! Tam si pádluj za kurvami a sprav si koľko chceš bastardov, ale moje deti nechaj na pokoji a ani len náznakom sa nesnaž zakomponovať ich do svojich plánov! Porozumel si mi dostatočne?“

Zrazu si obaja všímajú otvorené vchodové dvere a v nich Leu.

     „Zlatko, čo sa deje?“ pribieha k nej Monika.

     „Vy sa hádate?“ opýta sa nezaujato.

     „Občas aj to musíme, prečo si doma… veď máš horúčku, prečo mi nevolali zo školy? Šikovno poď do postele.“

     „To máš za to, ty sprostá!“ osopí sa Monika na Leu.

     „Čo si to povedala, ty chudera? Tam sa kukni na seba, nebyť mňa, si v škole mlátená jak žito, tak láskavo zalez niekde do diery,“ Lea postaví na zem Lucinku a zazrie po staršej sestre. Dobre sa jej rozpráva, z nej neurobili tovar na počkanie.

     „Ty všetko vidíš len v bitke. Každý deň prídeš s novou modrinou, uvedom sa už konečne! Nevidíš, ako sa rodičia o teba boja?“

     „Tak dosť!“ skríkne otec. „Monika okamžite zober Luciu vedľa a bez debaty!“

     „Áno, oci.“

Lea si znechutene sadne naspäť na gauč. Nemôže sa ani len pozrieť na mamu. Vie, že urobila blbosť, ale… mama je ten najposlednejší človek, ktorému by chcela ublížiť.

     „Lea, Lea, čo mám s tebou urobiť? Naozaj nerozmýšľaš? Keby ťa tam zbadali? Nechcem si ani len pomyslieť na to, čo sa ti mohlo stať. Máš šťastie, že máš Leva takmer stále za pätami,“ Ondrej si sadne na sedačku oproti nej a všíma si zvláštny výraz v Levovej tvári. Áno, vidí ako jeho krásna dcéra dospieva, ale je pripravená na nejaký vzťah? Ešte ju berie ako svoje malé dievčatko, krásnu princezničku s dvomi vrkočmi. Napriek tomu tu sedí a vidí dospievajúcu mladú ženu, ktorá zdedila všetky zlé vlastnosti po svojom otcovi a dedovi. Monika mala v určitých veciach pravdu, hrozba zo strany Levovho otca pominula a on nebude nútiť svoju dcéru k niečomu, čomu ešte sama poriadne nerozumie. Alebo?

Keby Lea neprišla počas tej hádky domov, bol by schopný Moniku zmlátiť. Práve to bola chvíľa, kedy si uvedomil, že mu to začalo prerastať cez hlavu. To sa už nikdy nesmie stať. Jeho deti a žena musia byť v bezpečí.

     „Od dnešného dňa máš povolené chodiť von len a len s Levom, keď budeš chcieť byť s Karin, príde sem. Ráno ťa Lev do školy odvezie a aj ťa z nej privezie,“ rozpráva s pokojom. Stretáva sa nevraživým pohľadom manželky.

     Lea k nemu konečne dvíha zrak. V jej tvári sa črtá rumenec. Nečakal, že sa to stane. Len nedávno si všimol ako sa jeho dcéra pri Levovi správa. Zároveň však chápe Levove pocity. Lea má len štrnásť, on už devätnásť, keď budú starší nebude to také znateľné, napriek tomu by bol rád, keby oni dvaja raz spolu zostali. Aspoň by mal dušu na mieste, že sa o jeho nepodarenú dcéru stará niekto schopný.

     „Ďoďo, neviem…“ zapája sa do debaty Lev.

     „Ale ja viem, to sú moje posledné slová. Lea sa nepohne z domu a keď bude chcieť, tak len pod tvojim dozorom. Nebudem riskovať, že mi ju niekto unesie alebo znásilní. Sám vidíš to isté čo ja a verím, že pri tebe je v bezpečí.“ Nenechá sa odbiť.

Lev nahlas preglgne.

     „To je rozkaz?“ opýta sa uštipačne Lea.

     „Áno je, dcérka moja, skús neposlúchnuť a budeš mať čo dočinenia so mnou a nie so svojim otcom, rozumela si?“ Monika zaborí do dcéry prísny pohľad. Potrebuje ju udržať čo najďalej od Ondrejových plánov a Lev jej v tom pomôže.

     „V poriadku, tak budem radšej celé dni trčať v tomto bunkri!“ Lea v sekunde opúšťa obývačku.

     „Prečo nemohla aspoň niečo pochytiť odo mňa?“ Monika sa obráti na manžela.

     „Lebo Monika je celá po tebe. Lev s tebou sa chcem porozprávať ako chlap s chlapom.“

Monika sa postaví zo sedačky. „Nebuď k nemu zlý, zachraňuje ju na každom rohu.“

Prechádza do Leinej izby. Vzťah s jej manželom sa začína rozpadať. Akoby bol posadnutý, trpí tým celá rodina. Hlavne Lea.

     „Miláčik,“ otvára dvere a prisadne si k uplakanej dcére.

     „Mami,“ Lea sa hodí mame do náručia.

     „Všetko bude dobré, ver tomu, že nikdy nedovolím, aby sa ti niečo stalo bez ohľadu na ostatných. Si moje dievčatko. Moje srdce.“