Mustangova dcéra – 4. kapitola

* * *

Sandra sedí za stolom v otcovej pracovni a prezerá si plány jednej budovy, ktoré nezískali zrovna legálnym spôsobom. Zavibruje jej mobil a ona ho okamžite berie do ruky. Na displeji svieti Kubo. Zhlboka sa nadýchne a dvíha.

            „Ako jej je?“ vyblafne na neho okamžite ako si priloží k uchu mikrofón.

            „Zle, chýbaš jej. Urobila si chybu s tým, že si jej začala písať. Hovoril som ti, nerob to! Takto ju to ubíja. A dnes bola totálne na dne. Sandra, Lenka má pätnásť rokov!“ jeho vyčítavý tón priam cíti.

            Čelo si podoprie rukou a zavrie oči. Nechce, aby sa jej sestra trápila. Päť rokov ju nevidela. Teda videla, ale nemôže sa k nej priblížiť na viac ako päťdesiat metrov. „Kubo… Dobre vieš, ako rada by som bola pri nej, ale nemôžem prísť. Volal si s Baltazárom?“

            „Áno, volal. Uvidím, čo sa s tým dá robiť, ale ten policajt bude zrejme vyzvedať. Tú jeho kolegyňu spracujem, ale on je iný oriešok. Určite má po dnešku tušenie, že niečo Lenka vie. Musím si ho preklepnúť. Mustangovi je ako?“

Čakala tú otázku, ale aj tak ju zaskočila. „Už sa dáva dokopy. Za týždeň by mal byť fit. Rita sa o neho stará. Chýbaš mi,“ do očí sa jej tlačia slzy a vie, že on to vycítil.

            „Aj ty mne, láska. Neboj. Vyriešime to. Ty za to nemôžeš. Nie je to tvoja chyba. Prišiel by som, ale nechcem tu nechať Lenku bez ochrany. Je to dosť nebezpečné. Tvoja mama zatiaľ nič netuší, ale nepotrvá dlho a príde na to. George to nevzdá.“ Kubov tón je starostlivý, ako vždy. Miluje na ňom práve to, ako si dá záležať na bezpečnosti ľudí, ktorých má rád.

            „Georgeho nejako vyriešime. Daj mi vedieť, ako sa to všetko vyvíja. Ja sa musím dostať cez ten poondiaty systém. Už nad tým sedím dva dni. Dávaj na seba pozor. Máš všetko čo potrebuješ?“ keď sa niečo vymkne z rúk. Nedopadne to dobre.

            „Mám všetko. Ja som opatrný,“ zasmeje sa jej do mikrofónu. 

            „Nesmej sa. Musím ísť pracovať. Potom ti zavolám. Pa. Milujem ťa,“ nevideli sa už dosť dlho.

            „Aj ja teba. Hlavne si daj pozor, aby ťa nikto nenašiel. Pozdrav Mustanga s Ritou.“ Cmukne a položí.

Sandra odloží mobil a tvár si vloží do dlaní. Kedy vlastne prišla do stavu, že sa bojí komunikovať aj s vlastným chlapom?

Pri zaklopaní, dvihne pohľad k otvárajúcim sa dverám, v ktorých stojí Rita, blonďavá štyridsiatnička, okrem iného lekárka a ich zdravotné záchranné lano.  

            „Už sa prebral,“ oznámi a čaká na odpoveď.

            „Idem tam,“ Sandra sa postaví zo stoličky a zisťuje, že si necíti zadok. Ani nevie, kedy naposledy stála. Odkedy sa prehrabáva v tých rozkresoch a je napojená na server, tak sa od toho ani neodtrhla. Spoločne s tichou Ritou prichádza za Mustangom do izby. Kto by si bol pomyslel, že stokilového a dvojmetrového chlapa skolí jedna guľka. Je sarkastická, ale keď sa to stalo, nebolo jej všetko jedno. Je to predsa jej otec.

            „Mustang? Ako ti je?“ len čo vkročí do izby, jej pohľad sa zameriava na otca.

            „Som v poriadku, Rita sa o mňa dobre stará. Ako si na tom ty?“ upriami zrak na dcéru a premeriava si ju. Zas presedela celé hodiny za počítačom.

Sandra sa zhlboka nadýchne. Popravde sa nevie pohnúť z miesta. Len nad tým sedí a rozmýšľa nad otcom, Lenkou, mamou a Kubom. A ako si všíma, fotrík presne vie, na čo myslí.

            „Sadni si ku mne. Rita, nechaj nás, prosím ťa, samých,“ vysloví rozkazovačne a ona ako poslušný pes odchádza zo sklonenou hlavou.

Sandra zazrie po otcovi, mal by sa k nej správať lepšie. Vždy ich dá dokopy, keď sa im niečo stane. Celý čas sa o neho stará a nezaslúži si, aby sa k nej Mustang tak správal. Stále stojí na mieste a čaká, čo z ležiaceho muža vypadne.  

            „Tak sadneš si ku mne?!“ Až jeho zvýšený hlas ju vytrhne z tranzu. Prisadá si k nemu na posteľ. „Ako sa má Lenka? A Kubo?“

            „Lenka je z toho všetkého na nič, lebo skoro nič nevie. Kubo bol dnes s mamou u policajtov a ten chlap sa mu nejako nepáčil. Dám ho Baltazárovi preklepnúť… Prepáč. Mala som niečo urobiť. Neviem, čo to so mnou v poslednej dobe je,“ slzy sa jej nahrnú do očí a padajú jedna za druhou na otcovu veľkú ruku.

            „Ty predsa za to nemôžeš, ale môžeš mi hovoriť tatinko, poteším sa,“ šibalsky sa usmeje na dcéru a pokračuje, „Občas sa také veci stávajú. Bolo ich tam príliš veľa. Nečakali sme s takou prevahou. Tak sa kvôli tomu netráp. Pozri som v pohode a dostala si ma odtiaľ. Zaujímavé, že Baltazár je v poriadku. Vždy to schytám len ja,“ rozmýšľa nahlas. Pohladí dcéru po tvári a to ju trochu upokojí. 

5. časť zo série o Soranovcoch PREDPREDAJ

Čo ak vo vašom živote nastane udalosť, ktorá vám v srdci a duši zanechá tak veľký kráter bolesti, až sa s ním nedokážete vyrovnať? Potlačíte spomienky na minulosť a snažíte sa žiť.

Pätnásťročná Lea Kapitánová nie je obyčajne dievča. Je to dcéra obávaného Ondreja Kapitána a vnučka ešte obávanejšieho Filipa Tomoviča, alias Pika. Myslíte, že môže takéto dievča žiť bez toho, aby čo i len tušilo, čo sa okolo nej deje?

Lea je drsná, mladá baba, ktorá miluje kanady a bitky. No napriek svojej povahe si dokáže získať srdcia ľudí okolo seba. Je to rebélia spojená s dospievaním alebo je to len odraz toho, čo vidí? Ľudia však časom pochopia, že tak mladé dievča, sa muselo naučiť kľučkovať medzi požiadavkami všetkých, ktorých chápadlá dočiahli až k nej. Akoby ste sa správali vy, keby ste zistili, že ste pre ľudí, ktorí vás majú milovať, len miestenkou do vlaku plného peňazí a moci, ktorá je v samej podstate nezvládnuteľná?

Nikdy by nečakala, že sa  jej niečo také môže stať. Ale stalo. Byť v palebnej zóne nie je nič príjemné, ale aspoň stihla otca odstrčiť. „Bože, oci, prestaň všetko zľahčovať! Ale aj tak som rada, že si v poriadku. A mal by si byť k Rite trochu milší. Si fakt taký slepý a nevidíš, že môže na tebe oči nechať? Celý čas sa tu o teba starala. Tak sa trochu snaž,“ niekedy sa Mustang naozaj správa ako zadubený idiot.

            „Všetci sa o mňa staráte,“ snaží sa z toho vyvliecť.

            „Ty si ozaj blb, odpočívaj, ja idem pracovať a pošlem ti sem Ritu, tak jej aspoň poďakuj. Behá tu okolo teba, a ty si to vôbec nevážiš,“ nahne sa k nemu a pobozká ho na čelo.

            „Tak ju sem zavolaj. Som rád, že ťa mám,“ posledné slová povie, keď dcéra otvára dvere.

            „Ja som rada, že si tam vtedy bol. Zachránil si ma.“ Ich vzťah nezačal v Dubaji, bolo to skôr než vôbec myslela, že bude riešiť nedostatok financií v rodine. Nikto nevie, čo sa počas tých dvoch týždňov stalo, ani to, kde tie dva týždne bola. Mala šestnásť a už vtedy vedela, že nie je len tak niekto. A potom sa zrazu zjavil Kubo a bol stále pri nej.

            Prichádza za Ritou do kuchyne. „Môžeš ísť za ním,“ položí  jej ruku na rameno a Rita dvíha hlavu od stola. Sandra si ihneď všimne kruhy pod očami. Blond vlasy má zviazané do uzla a zelené oči vypovedajú o neskutočnej únave. „Choď sa vyspať. Koľko si pri ňom bola?“

            „Ja som odvtedy poriadne nespala. Veľmi som sa o neho bála,“ zdôverí sa.

            „Tak si choď konečne ľahnúť. Už bude v poriadku. Vďaka tebe. Zbytočne sa neprepínaj. Dobre vieš, že si najdôležitejší člen tejto zostavy,“ vysvetlí jej Sandra. Keď sa Rita konečne postaví, v očiach sa jej zračí bolesť a únava. „Poď sem.“ Stiahne si Ritu k sebe a tuho ju objíme. Obe potrebujú cítiť, že pri sebe stoja.

            „Ach, Sandra som vyšťavená. Musím sa ísť vyspať. Idem ho pozrieť a keby niečo, tak ma zobuď. A ty sa choď tiež vyspať!“ zavelí a Sandra len ticho prikývne.

            „Neboj, niečo ešte dokončím a pôjdem. Za pol hodinu má prísť Baltazár, musím ho počkať.“

Také vysvetlenie jej stačilo na to, aby sa od Sandry odlepila a odišla za otcom. Ona prechádza k počítaču a pohrúži sa do práce. Tie firewally sú makačka, ale už len jeden a má to. Takže si bude môcť dať konečne šlofíka. Je poriadne zvedavá, čo v tom čipe nájde. George bol naštvaný. No aj tak rozmýšľa nad tým, prečo otcovi tak veľmi záleží na tom, aby to rozšifrovala. Sadne si a na malú chvíľu zakloní hlavu. Nakoniec sa preberie až na zvonenie mobilu.

            „No?“ rozpráva ospalým hlasom.

            „Už budem doma, tak mi príď pomôcť. Mám to všetko,“ oznamuje jej do slúchadla Baltazár, niekedy je fakt otravný. Má svaly ako hora a aj tak jej nedá pokoj.

            „Dobre, budem ťa čakať.“ Pretrie si oči a oceňuje svoj nápad, že sa nebude líčiť. Krk má stuhnutý, ale zaujíma ju, čo všetko priniesol. On je na tieto veci macher. Nevie, odkiaľ to dokáže všetko zohnať, ale vždy majú všetky potrebné veci na akciu. Kým nad ním rozmýšľa, on ju prezváňa. Lenivo sa postaví a ide za ním do garáže.

Pozrie na Baltazára s hlavou v kufri, je to statný a vysoký chlap. Má krátke, už mierne šedivé vlasy a potetované celé telo. Sú s otcom ako dvojičky.

            „Ty vyzeráš! Čo si robila?“ opýta sa jej, len čo sa dá do vzpriamenej polohy.

            „Ten tvoj sarkastický tón si môžeš odpustiť. Mustang sa už zobudil. Volal si s Kubom?“ zaškerí sa na neho, berie cestovnú tašku ktorú jej podáva a odchádza do domu.

            „Ale nerob sa. Ešte som sa nestihol pozrieť na toho policajta, ale aj to bude. Nechaj ma trochu vydýchnuť. A mohla by si mi urobiť kávu.“ Rozstrapatí jej vlasy a vykračuje za ňou.

            „Čo som tvoja žena? Ale, že si to ty, tak ti ju urobím. Idem ešte pozrieť otca. Poslala som Ritu do postele. Celý ten čas bola kvôli nemu hore. Vyzerala hrozne,“  snaží sa Baltazárovi vysvetliť situáciu, no jeho pohľad jej napovedá, že sama nevyzerá o nič lepšie. Zaklope otcovi na dvere jeho izby.

            „Som hore!“ zakričí, preto Sandra otvára dvere a vidí ako v ruke niečo drží.

            „Čo robíš? Chceš niečo? Už je tu Baltazár,“ prejde k jeho posteli.

Mustang pobúcha po matraci a tým jej naznačuje, aby si k nemu prisadla. „To sú tvoje fotky, keď si bola malá. Dokonca mám aj Lenkine. Nemal som vás do tohto ťahať. Keď ti ublížia…“

Sandra po ňom pochybovačne zazrie. „Máš otras mozgu alebo umieraš? To kým si, by ma raz tak či tak dobehlo, láskavo sa prestaň obviňovať z niečoho, za čo aj tak nemôžeš. Myslíš, že keby som o tom všetkom nevedela, tak ma pred tým ochrániš?“ chytí otca za ruku. „Otec, ja nie som malé dieťa, aby som takýmto veciam nechápala. Mám dvadsaťpäť a okolo seba ľudí, ktorí sa starajú o moju bezpečnosť. A sama sa viem o seba dosť dobre postarať. Sám si to zariadil, aby to tak bolo. Viem, že si teraz vyčítaš to naše stretnutie z pred deviatich rokov. Ale ja ďakujem Božej prozreteľnosti, že mi doprial spoznať vás a svet, v ktorom teraz žijem aj ja. Ukázali ste mi život, ktorý ma nesmierne baví. Inak by som sedela niekde v kancli a riešila tam hlúposti. Chceš niečo?“ On normálne mäkne. Hrôza.

Mustangova dcéra – 4. kapitola

* * * Sandra sedí za stolom v otcovej pracovni a prezerá si plány jednej budovy, ktoré nezískali zrovna legálnym spôsobom. Zavibruje jej mobil a ona ho okamžite berie do ruky. Na displeji svieti Kubo. Zhlboka sa nadýchne a dvíha.             „Ako jej je?“ vyblafne na neho okamžite ako si priloží k uchu mikrofón.             „Zle, chýbaš jej. Urobila si Čitať ďalej

Čítať viac »

Lea Kapitánová – ukážka

Lea opatrne zaklope na dvere ambulancie psychologičky, ktorá sa istý čas starala aj o Levovu mamu. Šimon, Levov otec, jej vybavil sedenia tak, aby nemala mama s Ďoďom žiadne podozrenie. Nechápe, prečo sa práve on stará, aby bola v pohode, ale z jednej časti mu je za to vďačná. Nemá z neho zlý pocit. Teda aspoň teraz nie. Skôr má Čitať ďalej

Čítať viac »

Mrcha – ukážka

 2. kapitola        Ráno svieti slnko, predpoveď hlási, že bude pekne. Lea vylieza z postele a dúfa, že to všetko bol len zlý sen. Pozrie na gauč a zisťuje, že sa ešte neskončil. Čo urobí, ak sa jej rozplače? Ako ju má uchrániť pred niečím, pred čím nemôže utiecť? Sama sa nedokáže vyrovnať s určitými Čitať ďalej

Čítať viac »

            „Niekto sa nám prebral. Aká bola kóma?“ do izby vstúpi Baltazár, to by nebol on, keby si z brata neuťahoval.

            „Dobre som sa vyspal, za to vy vyzeráte, tak že by sa vám aj hodila,“ odpovie mu Mustang rovnako a usmeje sa popod fúz.

             „Na pár dní by sa mi to páčilo. Ako ti je?“ Baltazár si k jeho posteli prisunie stoličku otočí ju operadlom k otcovi a obkročmo si na ňu sadne.

            „Žijem, za dva dni som fit. Čo si priniesol?“ Mustang pozrie na brata, samozrejme, že chce vedieť, či priniesol všetko čo mal na zozname.

            „Mám aj pár hračiek navyše. Nebudú sa ti páčiť, keďže ty a tvoja dokonalá dcérenka uznávate teóriu, čím viac živý tým lepšie. Ale pre tentokrát ti môžem povedať, že aj ja som to schytal, ale do nohy. Dúfam, že budeš pokojnejší.“

Sandra sa zamračí a má chuť tresknúť mu hlavou o kraj postele.

            „Neuťahuj si z nás, preto sme takí dobrí. A konečne si to schytal aj ty, už som si myslel, že ako tvoj starší brat mám povinnosť za teba dostávať všetky guľky do tela.“

Sandra prekrúti očami, tie ich reči. Ani jeden si ich neodpustí. Vždy sa tak doberajú. Mustang zhadzuje zo seba paplón a postaví sa na nohy.

            „Hej, čo robíš? Ty si invalid, takže budeš ležať, kým nebudeš úplne v poriadku!“ vyletí po ňom Sandra a snaží sa ho znova položiť do postele.

            „Sandruš, ja nie som malé dieťa, ale chlap, ktorý niečo vydrží. A nebudem už ležať v posteli. Musím sa rozhýbať. Takže, keď si sa ma tak veľkoryso pýtala, či niečo nechcem. Choď mi, prosím, urobiť niečo na jedenie a čaj. Kávu si teraz radšej odpustím!“ vysloví autoritatívne s nádejou, že to aspoň raz na ňu zaberie. „Neopováž sa odporovať!“ podvihne jedno obočie a Sandra konečne podľahne.

Odchádza preč, ale tá tichá debata medzi Baltazárom a Mustangom sa jej veľmi nepozdáva. Niečo pred ňou skrývajú. A ona si zistí čo. 

* * *

Lenka si učeše vlasy, dáva si ich do gumičky a odchádza zo svojej izby. „Mami už ma dole čaká Kubo, musím ísť!“ kričí na ňu od dverí.

            „Ale nemáš ešte desiatu. Ja idem dnes k lekárovi, neviem kam ma pošle, tak keď neprídem, dám ti vedieť. Dobre, zlatíčko? Dúfam, že sa mi nič nestane.“

Lenka si ťažkopádne vzdychne. Znova ju chytá paranoja. Prečo si tá žena stále myslí, že ju niekto sleduje? Musí o tom povedať Kubovi.

            „Dobre, idem a daj na seba pozor mami, ľúbim ťa.“ Dáva jej bozk na líce a odchádza. Kým schádza dolu schodmi, lebo výťah je opäť pokazený, tak rozmýšľa nad tým, prečo sa mama správa v poslednej dobe, tak zvláštne. Zamyslená si sadá aj na sedadlo spolujazdca.

            „Ahoj, čo sa deje?“ pýta sa jej Kubo, hneď ako nastupuje do jeho auta. Okamžite mu udrelo do očí Lenkino zvláštne správanie.

            „Mama je paranoidná. Posledné dni sa správa zvláštne a pred nedávnom mi povedala, že ju niekto sledoval. Neviem čo si mám o tom myslieť, ale začínam mať o ňu strach. Čo ak sa jej niečo stane?“ Vôbec jej nenapadlo, že by mohla mať pravdu.

            „Povedala ti aj to kto by ju mohol sledovať?“ opýta sa Kubo akože medzi rečou.

Lenka pokrúti hlavou a viac nič nehovorí. Za to Kubov výraz jej toho dosť napovedá.

            „Myslíš, že by ju mohol naozaj niekto sledovať?“ vybehne jej z úst veľmi dôležitá otázka.

Kubo k nej zvrtne pohľad, z ktorého sa nedá absolútne nič vyčítať. Dočerta, musí ísť za ňou.

            „Okamžite ma zober za mamou!“ okríkne ho a má v pláne vyskočiť za jazdy z auta.

            Kubo ju zastaví rukou na jej predlaktí, „Prestaň! Odveziem ťa do školy a pôjdem za ňou. Ty sa do ničoho nebudeš zapájať. Rozumela si mi dosť jasne?!“ povie to takým autoritatívnym tónom, že mu nemôže ani odporovať. Nikdy ho takého nezažila.

            „Dobre, ale zavolám mame, nech ťa počká doma, že za ňou prídeš.“ Vyťahuje mobil a vytáča ju. „Mami, príde za tebou Kubo, tak ho počkaj prosím ťa, doma. On ťa odvezie aj k lekárke, dobre?“ snaží sa rozprávať, tak aby mama nezistila neistotu v jej hlase.

            „Dobre, povedz mu, že ho počkám. Idem zatiaľ do obchodu. A poslúchaj.“ Ach, bože. Toto asi nikdy neskončí. „Len ma vyhoď pri škole a potom choď hneď za ňou. Dobre? A daj mi, prosím ťa, vedieť, či je v poriadku.“ Úplne sa vystrašila. Kubov pohľad a to aký je zrazu mĺkvy, neveští nič dobré. Zastavujú pred školou a decká pozerajú kto prišiel. Snaží sa, nevšímať si prekvapené pohľady, už vie o čo tomu chlapovi išlo.

            „Keby sa niečo dialo, tak mi len prezvoň. Ja tu budem do pätnástich minút,“  zakričí na ňu cez otvorené okno svojho Lexusu a odchádza preč.

 * * *

Akonáhle vyštartuje vytáča Sandru, ktorá mu, ako vždy, okamžite zdvihne hovor.

            „Niekto sleduje tvoju matku. Idem to preveriť, ale Lenka bola z  toho celkom mimo,“ Kubo prechádza rovno k veci.

Sandra sedí na stoličke ako prikovaná. „Idem tam! Priletím čo najskôr. Nesmie sa im nič stať. Budem ti volať. Beriem im aj doklady. A dávaj na seba pozor. Nechcem o teba prísť.“

Presne tohto dňa sa obávala. Má taký silný pocit strachu, až ju to samú prekvapuje.

            „Čo sa deje?“ do pracovne vkročí Baltazár.

            „Musím ísť domov, niekto sleduje mamu. Beriem im doklady a musíme ich rýchlo niekde ukryť. Im sa nesmie nič stať. Inak si to neodpustím do konca svojho života.“

Baltazár sa bez slova otáča na päte a odchádza za Mustangom. Sandra si rýchlo objednáva letenku a kašle na veci, niečo si poriadi tam. Jediné čo ju trápi je jej malá sestra a mama. Ako sa o nich dozvedeli?

            „Idem aj ja!“ Vyhlási rozhodne Mustang stojaci zrazu vo dverách a bezpochyby si myslí, že mu to dcéra odobrí.

            „Nie, nejdeš! Mama nesmie zistiť, že som s tebou. Položilo by ju to. Ani nevie, že žiješ.“ Čo v podstate nevie skoro nikto. „A ešte k tomu si invalid. Budeš nám k ničomu.“ Snaží sa ho odbiť.

            „Tieto reči na mňa nezapôsobia. Ideme všetci. Nevieš, o čo tam ide. Potrebuješ ochranu a podporu.“

Sandra pozrie na otca. Má pravdu, ale dúfa, že to tak nebude. V tom jej napadne šialená myšlienka. Čo keď si to Lenka vymyslela, len preto, aby ju dostala domov?

            „Čo je?“ pýta sa Mustang.

            „Čo keď si to Lenka vymyslela, len aby ma dostala domov? Ona je potvora.“ 

            „O tom pochybujem. Myslíš, že by bola taká hlúpa a ohrozila tvoju bezpečnosť? Päť rokov to dievča o tebe nikomu nepovedalo, prečo by niečo také robila práve teraz?“ Mustang podvihne obočie.

            „Tiež pravda. Tak poďme.“

Sandra rýchlo berie všetko čo budú potrebovať a Baltazár už drží v ruke ďalšiu tašku, v nej má určite svoje hračky.

            „Beriem si aj ja svoje veci. Musím Mustangovi ešte ošetrovať ranu,“ Rita sa prihovorí Sandre a ona jej len prikývne. „Neboj sa o ne. Dáme to všetko do poriadku.“ Upokojuje dcéru svojho milenca.

Sandra sa snaží ovládať emócie, ktoré ňou lomcujú. Ani len vo sne jej nenapadlo, že by Lenku s mamou mohol niekto ohrozovať.

Keď prichádzajú na letisko, tak sa strach v nej iba stupňuje a snaží sa byť vo svojom pokojnom svete. Ale toto je krutá realita a ani nevie, kto by po jej rodine mohol ísť. Nikto o nich nevie a nikto ani nevie, že ona je Mustangova dcéra. Ani nevie ako sa pod náporom myšlienok ocitá v lietadle.

            „Budeš sa držať v pozadí, rozumela si mi?“ Mustang ju svojimi slovami vytrhne z tranzu.

Sandra sa na neho výsmešne pozrie, nakoľko sedí vedľa nej. On si myslí, že sa do ničoho nebude zapájať? Tak to je na veľmi veľkom omyle. „Na to môžeš rovno zabudnúť. Nedovolím, aby sa im ublížilo. A pokiaľ viem, si to ty, kto je tu postrelený. Tak mi radšej nedávaj rady o tom, čo mám alebo nemám robiť!“ Nemá náladu sa s ním o tom vadiť.  Nakloní sa k Baltazárovi,  ktorý sedí pred ňou. „Mohol by si sa pripojiť na moju stranu a vliať mu rozum do hlavy?“

On sa uškrnie a otočí sa smerom k Mustangovi.

            „Braček, nemáš inú možnosť ako poslúchnuť moju neter. Momentálne je v stave, kedy by vedela ublížiť aj tebe. A to si zas nemôžem dovoliť ja. Pretože, keď zabije ona teba, potom musím zabiť ja ju a za to zabije Rita mňa a to nie sú trikrát vynikajúce vyhliadky do budúcna.“ Zasmeje sa tým svojím hrozným cigaretovým smiechom a uloží sa naspäť do sedadla.

            „Ja to mám teda rodinu. Dcéra mi rozkazuje a brat ju v tom podporuje. Rita aspoň ty buď na mojej strane.“ Otočí sa smerom k nej. Ona nič nepovie ako vždy. Len sa smeje očami. No, momentálne by Sandra povedala, že sa rehoce, ale keďže to nie je nahlas nemôže to na istotu zhodnotiť.

Mustangova dcéra – 3. kapitola

O PÄŤ ROKOV NESKÔR

 

Helena sa postaví medzi veraje dverí a pozerá na svoju pätnásťročnú dcéru Lenku. Už má len ju, pri spomienke na Sandru a pomyslení, že nemusí byť medzi živými… utrie si slzu, ktorá jej stiekla po tvári. Päť rokov nevie, čo sa vlastne stalo. Simona sa nevedela k ničomu vyjadriť akoby sa zasekla, vie že policajtom klamala a Sandra len tak neodišla preč. Bola mĺkva a nechcela ani policajtom prezradiť viac, ani to kde vlastne s jej dcérou boli. Nerozumie tomu, naozaj ju dcéra tak nenávidela, že musela klamať vlastnej mame? Horí v nej nádej, že Sandra žije. Veď matka také veci cíti. Už od počatia je každá žena spojená so svojim dieťaťom. Ako inak by si vysvetlila, že im pravidelne pristáva na účte istá suma peňazí. Lenke o tom nepovedala, nechce v nej živiť pochybnosti, keď sama nevie ako to v skutočnosti je. Napriek tomu, si aj sama všimla, že je to práve jej mladšia dcéra, kto situáciu zvláda lepšie.

            „Lenka, musíš ísť do školy,“ vysloví Helena a stiahne z dcéry prikrývku.

            „Mami, mne sa nechce,“ Lenka si znova cez seba natiahne paplón a nemá v záujme postaviť sa z postele.

            „Ach, Leni, musíš do tej školy ísť. Prosím, poslúchni ma. Dnes sa idem opýtať na políciu, či niečo zistili o Sandre,“ povie potmehúdsky, lebo vie, že práve to upúta dcérinu pozornosť.

            Lenka si okamžite sadne a začne naliehať. „Chcem ísť s tebou. Prosím! Dnes nemáme žiadnu písomku ani nič. Mami.“

            „Dobre, uvidíme, či nám povedia niečo nové. Ten policajt, ktorý to vyšetruje je neschopák, ach zlatko, päť rokov o nej nič nevieme. Čo ak sa jej naozaj niečo stalo?“ prisadne si k dcére na posteľ a rozplače sa.

            „Mami,“ Lenka v sekunde objíme mamu. „Určite je v poriadku, musíme len dúfať, maminka moja, som tu ja a som s tebou,“ snaží sa ju upokojiť. Ako jej má povedať, že je naozaj v poriadku? Nikdy by nepochopila, o čo v skutočnosti ide. Sľúbila sestre, že o tom nikomu nepovie a tak to aj bude. Neohrozí jej bezpečnosť.

            „Mami, už neplač. Oblečieme sa a ideme sa na ňu opýtať,“ pohladí ju po vlasoch a začína sa obliekať. Má pätnásť a musí skrývať, tak vzácne tajomstvo pred svojou vlastnou matkou. Ale zároveň chápe sestrine dôvody, prečo o tom nikto nesmie vedieť. Dokonca aj Kubo sa celé tie roky správa nejako zvláštne. Stále na ňu dohliada a chráni. Ako keby vedel, kde Sandra je. A on to určite vie! Dosť dlho dával na Sandru pozor a po jej odchode upriamil svoju pozornosť na ňu. Stále je nad vecou a nerobí si nejako ťažkú hlavu z jej neprítomnosti. Iba raz jej povedal, že Sandra je dospelá a má právo si robiť, čo len chce.

            „Mám len pätnásť, nemôže odo mňa chcieť takéto veci. Nie sme vo filme,“ zamrmle si popod nos, keď otvára skriňu.

            „Kto od teba čo nemôže chcieť?“ Helena dvíha hlavu zo svojich dlaní a pozrie na Lenku.

            „Ale učiteľka chce odo mňa jeden projekt. Teraz mi to písala spolužiačka, tuším mi to robí naschvál,“ rozhodí rukami. Tak úboho klamať svojej mame. Správa sa presne ako Sandra. V ničom sa od nej nelíši. Len ju podporuje, v tom čo určite nie je správne. Jediné, čo o nej vie, je to čo napíše v esemeskách. Aj to je trochu podozrivé. Má dosť vysoké IQ na svoj vek a určité veci chápe až príliš rýchlo a dobre.

Helena necháva dcére súkromie a Lenka sa konečne začne obliekať.

            „Ideme?“ príde za mamou do obývačky. Ten sklesnutý pohľad, ktorý má stále v očiach jej zrovna nepomáha k tomu, aby mala nutkanie udržať tajomstvo. Musí o tom napísať Sandre. Stále je to mamina dcéra, nemôžu ju nechať takto sa trápiť.

 

            Po ceste na policajnú stanicu ani jedna neprehovorí. Dokonca ani v autobuse. Vo vzduchu visia Helenine otázky a Lenka jej nemôže dať odpoveď. Tak veľmi by chcela ukončiť to jej trápenie.

            „Lenka!“ spoza jej chrbta sa vyrúti Jakub s novým zostrihom a úsmevom na tvári. Obe ženy sa k nemu otočia. „Dobrý deň, Helena,“ pozdraví aj ju.

            „Čo tu robíš?“ pýta sa podozrievavo Lenka a hneď si všimne ako mama pookriala len čo ho uvidela.

            „Akurát som išiel okolo a videl som ťa, takže som vás prišiel pozdraviť. Idete sa opýtať na Sandru?“ usmeje sa na Helenu, ktorá mu automaticky chytá ruku do svojich dlaní a upriami na neho svoju bolesť.

            „Pôjdeš s nami? Tak veľmi sa o ňu bojím Kubko. Čo mám robiť, aby sa našla?“ stíska mu ruku, no musí uvoľniť zovretie, aby si mohla utrieť slzy.

            „Ona sa vráti, keď bude chcieť, ale to vy viete aj sama,“ ubezpečí ju, čím u Sandrinej sestry vytvorí dôvod na pochybnosti, či naozaj mama nevie, kde jej dcéra je.

            „Stále je to moje dieťa,“ vysloví Helena zničene a dovoľuje Jakubovi, aby ju odprevadil k dverám policajného prezídia.

Lenka ide po Kubovej ľavici, nakoľko z druhej strany pomáha mame. Zazrie po ňom, keď sa k nej nebadane nakloní a pošepne jej do ucha, „Dúfam, že si jej nič nepovedala, krásavica.“  Slečna po jeho boku si neodpustí buchnát lakťom do jeho rebier.

            „To bolelo,“ povie potichu Kubo a zazrie po nej. Pri vstupe sa Helena odpojí od Jakuba, berie od neho aj od Lenky občiansky preukaz, aby ich odovzdala vrátnikovi a mohol ich pustiť za vyšetrovateľom.

Spoločne prechádzajú cez železné mrežované dvere a Lenka s Jakubom idú za Heleniným chrbtom. Kubo sa nespráva ako človek, ktorý by bol v takých priestoroch prvýkrát, ale pre Lenku je to nová skúsenosť. Má v sebe takú nervozitu. A nevie posúdiť, či z toho, že jej Kubo klame alebo z toho, že jej mama očividne tuší, kde Sandra je.  

            „Čo si zač? A neklam mi. Nie som debil. Len tak pre nič za nič by si ma neučil sebaobrane a takým tým veciam,“ šepká, aby ju nik okrem muža po jej boku nepočul. Mama je mĺkva ide po schodoch pred nimi. Chce pokračovať vo vyzvedaní, ale on ju prstom na jej perách umlčí.

            „Potom, už tu nepovedz ani slovo,“ povie Kubo potichu a tvári sa akoby sa nič nedialo. Helena na nich kývne odo dverí, do ktorých vstupuje a oni dvaja sa vyberú spoločne za ňou. Vchádzajú do malej kancelárie, ktorá má staré drevené okná. Všetko okrem počítačov je zariadené ešte z komunistického nábytku. Po zemi majú porozkladané šanóny a zložky. 

      „Dobrý deň,“ Helena pozdraví policajta a policajtku, ktorá sedí oproti nemu. Za chrbtom má Kuba s Lenkou. Chodieva sa na dcéru pýtať raz za mesiac. Prvý rok bola u tohto pána každý deň. Nemohla si pomôcť. Potom raz týždenne, až nakoniec prišla do štádia, že príde raz mesačne. Tajne dúfa, že jej povedia, kde sa jej dcéra nachádza. Nevie si to vysvetliť. S kým by bola? Nie je možné…

Muž zákona sa postaví, podíde k Helene a podáva jej ruku. Očkom si premeriava Kuba, ktorý sa mu nepozdáva. Odniekiaľ ho pozná, ale nevie si spomenúť odkiaľ.  

            „Dobrý deň, toto bude asi vaša mladšia dcéra a tento pán?“ neodoprie si arogantný tón, akonáhle sa pozrie na Jakuba, ktorý je od neho väčší a aj širší.

Lenka sa na oboch zapozerá a vidí, ako si vymieňajú nepriateľské pohľady. Kubo má minimálne stodeväťdesiat centimetrov a musí extrémne veľa cvičiť, inak si nevie vysvetliť tú jeho postavu. Určite ovláda aj nejaké bojové umenie, toľko ju toho naučil. Tmavé hnedé oči mu splývajú s farbou jeho vlasov. Niekedy má pocit, že sa jej začínajú búriť hormóny. Rýchlo prerušuje svoje myšlienky.

            „To je náš rodinný priateľ. Stará sa o mňa, keď som vonku, tak sa mamina nemusí báť,“ Lenka vykúzli svoje dokonalé klamstvo. 

Kubo sa usmeje popod nos. „Presne tak, som rodinný priateľ. Je v tom nejaký problém?“

            Slovnú prestrelku im preruší Helena, „Viete niečo o mojej dcére?“

Policajt sa otočí a ide si sadnúť na svoju stoličku. Policajtka, ktorá sedí hneď oproti svojmu kolegovi nevie z Kuba spustiť oči. Ale on patrí Sandre! Lenka ju prebodne pohľadom a žena začne pozerať do papierov pred sebou. Kubo na svoju chránenkyňu znova žmurkne a postaví sa rovno za ňu.

            „Pani Romanová, nič nové o vašej dcére nevieme. Je mi ľúto. Povedal som vám, že ak niečo budeme vedieť, tak sa vám ozvem. Nemusíte sem chodiť. A úprimne? Už je to päť rokov. Máme minimálnu šancu nájsť ju. Je mi to ľúto. Zo zákona už máte právo žiadať súd o vyhlásenie dcéry za mŕtvu,“ policajt hovorí veľmi nezaujato a bez empatie.

Helene sa zrazu zahmlí pred očami, našťastie ju Jakub stihne zachytiť a pozrie na Lenku.

„Budeme ju musieť odviesť domov. Takto nie je schopná prejsť ani krok,“ oznámi Helenina dcéra a neodpustí si nenávistný pohľad na policajta.

            „Odveziem vás. Auto mám pri knižnici, choďte tam,“ podáva Lenke kľúče od svojho auta a ona pomáha mame vyjsť z kancelárie.

            „Leni, ja to k autu zvládnem, počkaj tu na Kuba, aby sa náhodou nepobili,“ Helena pozrie na policajta. Nepáči sa jej to. Nevie, kto v skutočnosti Kubo je, ale istým spôsobom jej pripomína Sandriného otca. Aj on býval taký ochranársky. Preto v sebe živý nádej. Nevie ten pocit, ktorý v sebe má dostatočne vysvetliť, ale možno všetko to, čo sa dialo pred Sandriným narodením, sa nestalo tak ako jej to bolo predostreté.

            „Dobre mami, prídeme za tebou,“ odpovie jej Lenka a vstúpi za Kubom do kancelárie. Pre istotu zavrie dvere. Spočinie na nej prekvapený pohľad policajta, aj jeho kolegyne.

            „Chcete ešte niečo?“ policajt dvihne hlavu od papierov. Možno nemusel byť taký tvrdý, ale snáď si mamička nemyslí, že po piatich rokoch je jej dcéra ešte živá.

            „A vy?“ odpovie mu rovnakým tónom Lenka a pozerá na neho tým najodpornejším výrazom, aký dokáže práve v tej chvíli vystrúhať.

            „Počuj, ja viem, že to máte teraz ťažké, ale po piatich rokoch, by ste sa s tým už mohli zmieriť. Ja mám takéto prípady už dlho a vždy je to rovnaké,“ policajt sa snaží o zmierlivý tón. „A vy tu čo chcete?“ vyblafne po Kubovi.

            „Upozorňujem vás, že to bolo poslednýkrát, čo ste jej povedali také veci. Netrápi ma, koľkokrát do mesiaca sem príde, ale vždy keď sem príde jej poviete, že sa snažíte zo všetkých síl. Rozumeli sme si dostatočne jasne?“ Kubov tón je arogantný a nadradený. Lenka len vyvaľuje oči, nikdy ho takto nepočula rozprávať. Ide z neho strach.

Policajt sa postaví a prejde rovno ku Kubovi, preto sa Lenka pre istotu postaví medzi nich.

            „Vyhrážate sa mi? Za to vás môžem zavrieť.“

Kubo sa uškrnie. „Ja sa nikdy nevyhrážam, upozorňujem vás, že ak si nebudete svoju prácu plniť tak, ako máte, môže sa stať, že prídete o svoje miesto. A to je holý fakt, ktorý sa dá ľahko zariadiť,“ povie tónom, ktorý vyjadruje drvivú nadradenosť nad policajtom. Nerieši jeho šokovaný výraz, chytí Lenku za ruku a vyvedie ju z miestnosti. Nezabudne za nimi tresknúť s dvermi.

V tichosti vychádzajú pred policajnú stanicu, keď Lenka zrazu zastaví, čím prinúti Kuba cúvnuť.            „To si sa tam chcel s ním pobiť alebo ako? Atmosféra bola teda ozaj hustá.“

            „Už si ako Sandra. Vidieť, že ste sestry.“ Postaví sa pred ňu, chytí si jej tvár do svojich dlaní a nasmeruje si jej pohľad na seba. „Leni, musíš si dávať pozor, čo kde hovoríš. Aj steny majú uši a nechcem si ani len predstaviť, čo by urobila Sandra, keby sa ti niečo stalo. Tak váž slová, hlavne ak si tam. Ja viem, že nie si blbá a domyslela si si veľa vecí, ale tam, si dávaj pozor na hubu.“ Prstom ukáže na policajnú stanicu.

            „Dobre, už si dám pozor. Je tu vlastne niekto iný, okrem teba s kým o tom môžem rozprávať? A ani ty mi nechceš nič povedať. Viac menej sa správaš, akoby sa ťa to netýkalo. Bojím sa o ňu! To je tak ťažké pochopiť? Pozri ako na tom je mama, Kubo, to takto nejde,“ po dlhom čase sa rozplače. Tvár si vloží do dlaní a zrazu pocíti, ako si ju Jakub k sebe stiahne.  

            „Leni, bude to v pohode. Bude ti písať Sandra. Choď teraz za mamou, už čaká v aute.“ Postrčí ju smerom k autu a vyberá si mobil zo zadného vrecka rifiel.

Lenka aj na Kubov popud smeruje k jeho Lexusu. Myslí si, že on rozumie jej samote. Chýba jej sestra. Vždy ju počúvala a starala sa o ňu. Vedeli o sebe všetko, možno aj to je dôvod, prečo sa jej ozýva, aspoň cez esemesky. Ale ona je preč a o niektorých veciach sa s Kubom baviť nechce.

            „Mami, si v poriadku?“ Nasadá do jeho auta. Pohladí kožené sedačky a premýšľa nad, či by niečo zmenilo, ak by ju Kubo tým autom priviezol do školy. Možno by tá šikana prestala. Cíti maminu dlaň na svojej ruke. Nepotrebujú rozprávať, potrebujú len vedieť, že sú tu jedna pre tú druhú.

            „Fajn, vybavené. Odveziem vás domov a Leni, ty si nemala byť v škole?“ podozrievavo na ňu zazrie Kubo, keď nasadá do auta. Vytrhol ju z myšlienok.  

„Nechcelo sa mi tam ísť.“ Nebude mu predsa vešať na nos, že je to hrozná škola. Ak niekto nechodí oblečený v značkových veciach, tak je len odpad a nebavia sa tam s ním. Nemyslela si, že niekedy bude šikanovaná.

            „Teta bude vám vadiť keby som ju zobral trochu na výlet? Poobede ju priveziem.“ Kubo štartuje a v spätnom zrkadle pozoruje Helenu, ktorá mu len jemne prikývne, čím dáva tichý súhlas.

Lenka okamžite ožije. Zoberie ju za Sandrou? To by bolo super. Hodí na Kuba šťastný výraz.

 

Po niekoľkých minútach vyložia Helenu pred bytom a oni sa v tichej atmosfére vydajú na cestu. Lenka si hneď všimne, že Kubo stále pozerá do spätného zrkadla, ako keby ich niekto sledoval, ale nekomentuje to.

            „Čo sa deje? Prečo nechceš chodiť do školy?“ vypadne zrazu zo šoféra.

Lenka nezakrýva prekvapenie. Vôbec jej nenapadlo, že s ňou bude chcieť hovoriť o tomto.

            „To je jedno,“ odsekne. Toto nepochopí, určite bol na strednej idol.

            „Robia ti tam zle? Povedz mi to, inak to vyriešiť nemôžem. Nechcem, aby si bola smutná,“ posledné čo by chcel je, aby sa Lenka trápila viac ako je nutné.

            „Kedy uvidím Sandru? Ty si s ňou určite hocikedy. Aj ja ju chcem vidieť. Prosím! A mame treba tiež vliať trochu nádeje do duše.“ Nerozumejú tomu, že sa mama utrápi? Ako má Kuba presvedčiť?

            „Maličká, nevieš o čom hovoríš.“

Lenke zavibruje mobil. Rýchlo otvára správu, vie, že je to od Sandry, vždy jej píše z iného čísla, na ktoré môže odpísať len jedenkrát.

 

Kuriatko moje, nič sa neboj

všetko je so mnou v poriadku,

keď sa niečo zvrtne alebo

hocičo stane, ver len

Kubovi, Baltazarovi, Rite

A Mustangovi. Nikto z nich ti

neublíži a teraz si choď s Kubom

nakúpiť veci do školy. Mala si mi

napísať, že si potrebuješ nakúpiť

veci. Kubo ti dá kreditku a na tej

budeš mať každý mesiac peniaze,

aby si si mohla niečo kúpiť.

Ľúbim ta

Daj na seba pozor.

 

            „Ty ma berieš na nákupy? A kam preboha?“ šokovane dvihne zrak od telefónu a pozrie na šoféra. Na tachometri vidí 180. Letia ako strela.

            „Beriem ťa do Pandorfu. Tam nás nebude nikto vyrušovať. Na ceny nepozeraj. Mám ti nakúpiť celý šatník. A kúpime niečo aj tvojej mame. Ešte musím zaplatiť nájom. Zabudol som na to.“

Tak to on im celý ten čas platí nájom? Čo ešte nevie? 

            „Nad čím rozmýšľaš?“ vytrhne ju z myšlienok.

            „Ako veľmi sa Sandra zmenila? Prečo ju nemôžem vidieť? Je to predsa moja sestra. Nikomu nič nepoviem. Sľubujem.“ Pozrie na neho so psačími očami, aby jej pomohol.

            „Leni, ja viem, že je toho na teba veľa, ale najlepšie čo môže pre teba a tvoju bezpečnosť Sandra urobiť je to, že sa s tebou nebude stretávať. Už to, že ti píše nás stavia do zlej situácie. Ak sa o tebe a tvojej mame niekto dozvie, môžu ísť po vás. Takže s bezpečnostných dôvodov sa s ňou stretnúť nemôžeš.“

Lenkin pochybovačný pohľad mu toho veľa napovedá. To je teda vysvetlenie. „Čo je masový vrah, či čo?“ tá jej huba je ako časovaná bomba, vôbec ju nevie ovládať.

            „Nie, nie je, ale niečo v tom zmysle.“ Kubov úšklebný tón je počuť na kilometre.

Lenka si domyslí, že asi nie je ďaleko od pravdy. „Kto je Mustang, Baltazár a Rita?“

            „Spoznáš ich. Keď bude čas. Dovtedy o nich nikomu nehovor. Ako dobre vieš po anglicky?“ znova dáva jednu z tých jeho vyhýbavých otázok. Robí to naschvál, aby sa už na nič nemohla vypytovať.

            „Dá sa to. Mám trojky. Nejako sa dohovorím. Prečo?“ určite jej na to ani neodpovie.

            „Len tak. Robia ti v škole zle? A pravdu.“

Slečna prevráti očami. Toto bude nekonečná debata. Kedy tam budú? „Nie nerobia, len jednoducho nie som jedna z najobľúbenejších. Nechodím vyznačkovaná od vrchu po spodok a nemám iPhone v šuplíku, keby sa mi náhodou pokazil Blackberry alebo najnovší Samsung. Stačí také vysvetlenie?“

            „Ty si číslo. Dokážeš si presadnúť dopredu za jazdy?“ Lenka mu prikývne. „Fajn, tak sem prelez a otvor palubný šuplík.“

Dievča sa obratne presunie na sedadlo spolujazdca, zapáše sa a urobí, ako jej Kubo prikázal. Pred sebou zrazu vidí najnovší model iPhone-u.

            „Ten by ti mal stačiť. Je tam nová simka na paušál, tak sa hocikedy pripojíš na net,“ vysvetľuje šofér.

            „Vyhral si v lote?“ opýta sa Lenka šokovane.

            „Tak sa to povedať nedá. Ale teraz máme peňazí dosť, aby som ti mohol takýto mobil  kúpiť.“

Nikdy niečo také v ruke nedržala, je to vidieť hneď na prvý pohľad.

            „Zajtra ťa odveziem do školy a dnes sa dohodnem s tvojou mamou, že ma predstavíš ako tvojho brata. Ok? Keby sa niečo stalo, budem to môcť riešiť ja. A ako sa má frajer?“

To teda nie je trikrát pekná predstava, že ho musí zobrať do školy. Nepreháňajú to trochu s tou ostrahou? Kto by už len jej chcel ublížiť? Veď nikto ani nevie, že žije. „Aký frajer? Ako chceš, bráško. Sandre preskočilo? Nepotrebujem to všetko. Je mi dobre, tak ako som.“ Aj keď na škodu to nie je.

            „Viem, že ti chýba. A ver mi, že ty jej tak isto. Ale nastali komplikácie a museli sme to takto riešiť. Nič iné na srdci nemá, len to, aby bolo o teba postarané. Nie je to ani pre ňu jednoduché. Chce ťa len chrániť. Keby ti pred odchodom nesľúbila, že ti bude písať esemesky, tak ani ty o nej nič nevieš. A sľuby sú jej večný problém. Vždy ich musí splniť do bodky. A s tým tvojím frajerom je to ako? Zmlátim ho ako malinu, keď ti ublíži!“ rozpráva to tak smutno, až ju samotnú to zabolí.

            „Lukáš nie je môj frajer, je to len kamarát. Ty so Sandrou chodíš?“ snaží sa zmeniť tému.

            „Tak trochu. Dúfam, že používate kondomi,“ pousmeje sa popod fúz.

Lenka sa rýchlo po tých slovách otáča k oknu, aby nevidel, ako sa červená. Nič viac jej k tomu nepovie? Sviňa. Chce vedieť detaily. Zdrží sa akýchkoľvek komentárov a zvyšok cesty je ticho chce preskúmať nový mobil.

O ďalšiu hodinu parkuje Kubo na jednom z voľných miest pre parkovanie. Celý čas pri ňom vyzerá ako jeho malá sestra. Nosí jej tašky a pomáha jej vyberať vhodné oblečenie. Nakoniec si nakúpila toľko vecí, že majú plný kufor. Aj mame kúpili zimnú bundu a nejaké veci. Určite bude nadávať, ale aspoň aj ona bude mať niečo pekné. Nadávanie sa predsa len nekoná, až sa to Lenke nezdá. Veď mama predsa nadáva za každú vec, ktorú jej niekto kúpi. Namiesto toho sa teraz rozplače a ďakuje Kubovi, akoby bol Boh.

            „Leni, nezabudni, že som tu ráno ako na koni. Tak ma počkaj, odveziem ťa. Heli, zajtra pôjdem s malou do školy a predstavím sa ako jej brat. Nemusíte aspoň riešiť zbytočnosti.“ Neodolateľne sa usmeje, čím Helenu dostáva do rozpakov.

            „Dobre Kubko. Lenka ťa bude čakať. Ďakujem. Ako sa ti odvďačím?“ pozrie na neho ako utrápené kura.

Lenka si potichu povzdychne, Sandra už nie je sama, kto si myslí, že to mama robí z veľkej časti naschvál. Prestáva sa čudovať fotrovi, že zdrhol. Má mamu rada, ale niekedy to jej správanie je veľmi zvláštne.

            „Len sa upokojte a odpočiňte si. Ja idem, mám ešte vybavovačky. Dovidenia. Čau, Leni. Keby niečo volaj mi,“ prstami naznačí telefonovanie a zmizne im z dohľadu.

Po jeho odchode si Lenka berie všetky veci a odchádza do svojej izby. Nie, je to aj Sandrina izba. Zostáva jej akosi ťažko. Do čoho sa to Sandra zaplietla? Nemala vôbec odísť do toho Dubaja. Zaviera za sebou dvere a pociťuje, tak silnú úzkosť, až ju to samú zaráža. Dnes bol príliš náročný deň. Aspoň jej napíše esemesku.

 

Chýbaš mi Sandra, viem, že sa

nemám na nič vypytovať, ale

je mi strašne smutno. A mame tiež,

Kubo mi nakúpil veci a dal mi

nový mobil, tak môžem byť stále

pripojená na net. Dúfam, že si v

poriadku. Prosím, skús aspoň mame

napísať list, že si v poriadku.

Veľmi sa trápi.

 

Naozaj jej chýba, boli ako najlepšie kamarátky. Aj keď je Sandra o desať rokov staršia. Vždy ju vypočula a pomáhala jej. A teraz je sama. Tie esemesky jej nestačia. Celé je to nejako zvláštne.

Mustangova dcéra – 2. kapitola

* * *

 

Pomaly sa prechádza k ihrisku, kde chalani hrajú futbal. Akonáhle ju uvidia kývajú na ňu, aby prišla za nimi. S miernym úsmevom na tvári sa približuje k nim a cíti na sebe Kubov spaľujúci pohľad. A ten jeho typický úškrn… roztápa sa pri ňom. Nechce ani len pomyslieť na to, čo by nastalo, ak by zistil, že sa do neho buchla. Pokiaľ má dobré informácie, má nejakú babu, ale vôbec nevie o koho ide.

            Kubo, vysoký namakaný borec s ksichtom modela sa k nej prirúti. „Sevas, čo tu robíš? Mysleli sme, že budeš uspávať Lenku.“ Okamžite sa na ňu nalepí a ruku jej dá okolo pása. Tuho si ju k sebe pritlačí a vedie ku skupinke zbiehajúcich sa priateľov.

            „Šibe ti? Má desať rokov, nepotrebuje babysitterku,“ odpovedá mu Sandra a snaží sa nečervenať. Cíti sa pri ňom ako jej malá sestra. Preboha, veď je dospelá, nemôže sa správať ako nejaká sopláčka, ktorá odpadáva z pohľadu.

Spoločne prichádzajú k lavičkám. Chalani spotení od toľkého behania sa snažia vydýchať a dostať do seba posledné zvyšky vody, ktoré im vo fľašiach zostali.

            „Ideš s nami na kofču?“ opýta sa Tomáš a nadvihuje svoju fľašu nad hlavu, aby mu na jazyk padla posledná možná kvapka blahodárnej tekutiny.

Sandra sa nad ním pousmeje a pozrie na vyškierajúceho sa Kuba, ktorý ani len na sekundu neuvoľnil ruku z jej pása. Akoby sa tým snažil niekomu niečo naznačiť. Čo ak vie, čo ide urobiť? Rýchlo odvráti zrak a preglgne na prázdno.

            „Tak poďme, aspoň sa odreagujem,“ vysloví Sandra potom ako na nej spočinú všetky pohľady prítomného mužského osadenstva. Vie, že oni pôjdu na pivo a možno aj na niečo tvrdšie, ale sama nie je naučená piť a nejako si nevie zvyknúť ani na víno. Kvôli tomu všetci vedia, že jej môžu kúpiť alebo objednať kofolu.  

Chalani sa vyberú k šatniam a sprchám. Sandra ich medzitým čaká na lavičkách a zisťuje si na internete niečo o Dubaji. Má obavy, či sa tam nemôže niečo zvrtnúť.

            „Bu,“ vyblafne na ňu Kubo spoza jej chrbta, Sandra sa samozrejme zľakne a vyskočí okamžite na nohy.  

            „Ty ma raz dostaneš do hrobu!“ ukáže na neho prstom.

Kubo sa zasmeje, chytí ju za zápästie a prudko pritiahne k sebe. Obaja mlčia, iba si v tesnej blízkosti pozerajú jeden druhému do očí. Sandre sa zrýchľuje dýchanie a začínajú sa jej podlamovať kolená.

            „Ale no, kroťte vášne, ideme na pivko,“ Tomáš drgne zozadu do Kubovho ramena a spolu s ostatnými prechádza k bráne.

            „Asi by sme mali ísť za nimi,“ skonštatuje sucho Jakub a prepletie si so Sandrou prsty. Cíti, že sa niečo deje. Nevšimla si ho, ale stál nad ňou dosť dlho, aby si dokázal zrátať dve a dve. Na čo ona potrebuje ísť do Dubaja, a kde na to vzala? Niečo mu na tom nesedí. Tajne dúfa, že mu povie pravdu.

Sandra sa celou cestou snaží vymaniť si ruku z jeho zovretia, ale je to márna snaha. Komu tým chce čo povedať? Konečne si sadajú na terasu hostinca a Kubo jej pustí ruku. Sandra po ňom zazrie, ale je ticho. To si s ním vydebatuje, keď budú sami.

            „Tak čo? Už si konečne našla svojho princa?“ Tomáš žmurkne na Sandru. Rád Kuba podpichuje. Vie, že má o Sandru záujem, ale nejako mu na neho nesedí tá jeho zdržanlivosť. Niečo tam medzi nimi bude, ale nemieni sa do toho starať viac ako je potrebné k nasratiu priateľa.  Sandre pri jeho otázke zabehne slina a rozkašle sa. Akonáhle sa dá do pokojového stavu upriami pozornosť na kamaráta oproti sebe. „To čo si dal za debilnú otázku? Očividne ti je jedno pivo málo, tak si daj niečo tvrdšie.“

            Kubo sa zamračí, Sandra je naozaj nejaká čudná. „Čo si hneď taká? Vidíme na tebe, že sa niečo deje. Odkedy si ty tá, čo je ticho a rozmýšľa? Sandra, my sme tvoji kamoši, nám môžeš  povedať všetko.“ Prehodí si ruku okolo jej krku a dá jej jemný bozk na spánky.

Kubo vždy vie ako na ňu, ale teraz mu to nepomôže. Ako by sa správal, keby mu povedala, že ide za týždeň na eskort na loď? Asi by ju na mieste zabil a keby vedel s kým, tak dvojnásobne. Aj keď on sám jej nikdy nepovedal, prečo každú chvíľu niekam odchádza na dva, tri týždne a potom sa zasa vráti. Aj to len na pár dní. Je to dosť mätúce. Tomáš je vojak, no o Kubovi v podstate nič nevie. Okrem toho má pri ňom taký zvláštny pocit, akoby sa ju snažil chrániť.

            Títo chalani jej prirástli k srdcu, napriek tomu cíti, že sa stráca vo svete, ktorý jej otvára svoje brány. Nevie poriadne definovať ten pocit, ale je to niečo podobné ako keď človek vie, že niekde nepatrí. A ona cíti, že nepatrí do sveta, v ktorom bude robiť nudnú prácu za mizerné peniaze…

            „Hej, Sandra, počúvaš vôbec?“ vytrhne ju Kubo z myšlienok a ona zisťuje, že je totálne mimo. Je to vlastne od momentu ako zistila, že jej mama zatajila ten nájom. Je to celé na nič, ale všetko sa zmení. Všetko. Musí to dať celé do poriadku a postarať sa o ne. Proste si musí v hlave zafixovať, že to robí pre svoju rodinu.

Zrazu cíti ako ju Kubo dvíha na nohy.

„Poď, ideme sa prejsť,“. vysloví dosť prísne a ona cupitá za ním mimo ostatných.  Pozerá na jeho chrbát a uvažuje nad tým, akú veľkú silu musí Kubo mať, pretože ju jednou rukou dokázal behom sekundy postaviť na nohy. Svaly na to má. Spoločne vychádzajú z krčmy a Kubo ide pár krokov pred ňou k lavičkám.

            On sa k nej zrazu zvrtne a ako nedáva pozor rovno mu narazí tvárou do hrude. Pomasíruje si nos a spýtavo pozrie do jeho očí.

            „Tak? Čo sa deje Sandra? Fakt si myslíš, že som debil? Stále si ticho, zadumaná a úplne mimo realitu, ten nos je toho ukážkovým príkladom,“ vychrlí na ňu.

            Zhlboka sa nadýchne, nechce mu klamať, ale nemá na výber. Ak mu povie pravdu, nepustí ju tam. Má stopercentnú istotu, že by ju zavrel v nejakej pivnici a týral by ju svojimi otázkami a telesnými útokmi. „Ale nič, som jednoducho unavená. Všetko sa to kopí. Škola, mama, Lenka, je toho na mňa trochu moc.“ Cíti z neho tú silu, ktorou sa ju snaží povzbudiť, ale teraz to nejako nefunguje. Má strach, že ak sa to dozvie, tak ho stratí. Akoby ho tým zrádzala. Čelom narazí do jeho hrude a necháva ho, aby ju objal a tuho stískal.

          „Sandruš, to bude v pohode. Neboj, ja stojím pri tebe. Vždy a všade. Postarám sa o teba.“ Drží ju v objatí dosť dlho, no nakoniec ich potiahne smerom k nej domov.

            „Nemôžeš mať dvadsaťštyri. Správaš sa až príliš dospelo,“ zahundre si Sandra popod nos, keď si s ňou Kubo znovu prepletie prsty.

            „To preto, že som dospelý. Človek nedospieva len vekom, ale aj skúsenosťami,“ žmurkne na ňu a otočí k sebe. Stoja pred jej činžiakom a napriek tomu, ako by sa rád vrhol na jej pery, ovládne svoje nutkanie a iba sa pousmeje. „Choď domov a vyspi sa.“ Potlačí ju ku vchodu, otvorí jej dvere a skôr ako vojde dnu, priloží svoje pery na jej čelo.

Neočakáva, to čo urobí ona. Oboma rukami mu chytí tvár a nasmeruje si jeho pery k svojim. Nedáva mu bozk, len sa letmo dotkne svojimi perami tých jeho a následne od neho utečie, inak by sa rozplakala.  

Privolá si výťah a rozmýšľa nad tým, čo to bolo za pocity pred chvíľou. Úplne ju to vyviedlo z miery. Nechápe, prečo bola taká blbá a urobila to. Čo na to povie jeho frajerka? Nechce sa zbytočne dostať do konfliktu.

Otvára dvere na byte a rovno jej do cesty vstúpi mama.

            „Kde si toľko bola?“ 

Lea Soranová je žena mnohých tvárí. Je to silná, cynická a veľmi arogantná žena, ktorá si vie urobiť poriadky s každým, kto si dovolí odporovať jej podvihnutému obočiu. Ale je to skutočne tak? Kým a čím sa manželka známeho mafiánskeho bossa stala počas obdobia, kedy bol jej manžel vo väzení? Je to len maska chrániaca ju pred svetom, ktorý jej tak ublížil alebo pred manželom, s ktorým sa musí rozviesť? Všetko sa zdá byť stratené do momentu, kým sa Lei pripletie do cesty neznáme dievča a začne podnikať kroky k tomu, aby sa už Viktórie nikto nechytil.

Bože, kedy toto skončí? Pomyslí si a prekrúti očami. „Mama, už nie som malé decko, aby si ma kontrolovala, kedy prídem domov, uvedom si to už konečne! Čo už nespíš? Nebola si náhodou unavená? Nemám teraz náladu sa tu s tebou o niečom baviť! Dobrú noc. Ráno vstávam do školy.“ Tie mamine neustále otázky, kde bola, s kým bola, ju otravujú. Nemá právo na vlastný život? Veď sa jej snaží pomáhať, ako to len ide. Ale musí si platiť aj skriptá do školy a iné veci. Takže minimálne polovica toho čo zarobí na brigáde ide mame a polovicu si necháva na výdavky v škole. Potichu vchádza do izby, ale zisťuje, že krpaňa ešte nespí.

            „Bola si s Kubom, však?“ Lenka okamžite pozrie na sestru s tými zvedavými očami, ktoré by chceli vedieť o každom detaile.

            Sandre sa vykrivia ústa do úsmevu. „A?“

            „Už spolu chodíte?“ Lenkine otázky neprestávajú a jej staršia sestra veľmi dobre vie, že je to len začiatok.

            „Nie, nechodíme. Sme veľmi dobrí priatelia,“ skonštatuje Sandra a nechce to ďalej rozoberať. To by bola príliš zložitá debata na tak neskorú hodinu.

            „Tým to väčšinou začína,“ odpovie jej Lenka.

Sandra si kapitulačne sadne na posteľ a vycivene na ňu hľadí. Ona to tak skoro nevzdá.

            „Nepozeraj tak na mňa, ja viem, že sa ti páči, lebo si často pozeráš tú fotku, kde ste sa spolu fotili.“

Zazrie po svojej malej sestre, začína ju vytáčať. „Teba do toho nič, tak sa o to nestaraj!“ Do čerta, nič iné ju nezaujíma? Vytiahne si tričko a šortky. Pozrie ešte na sestru a s nádejou odchádza do kúpeľne. Dúfa, že kým sa vráti už bude Lenka spať. No opak je pravdou. Nájde ju sedieť za počítačom.

            „Ty si vymazala históriu. Prečo? Čo tam bolo?“

Sandra si povzdychne, je to veľmi zvedavé dievča a dokáže klásť dosť zákerné otázky. Neodpovedá jej, radšej si ľahne do svojej postele a otočí sa k stene. Nech už táto nočná mora skončí.

  

* * *

 

Týždeň prebehol ako voda, v podstate rýchlejšie ako čakala. Už len jeden deň a odchádza do Dubaja. Je z toho nervózna, má v sebe akýsi zvláštny pocit. Simona ju celý čas upokojuje a hlavne sa na nej zabáva.

Mama skoro vyskočila z kože, keď jej Sandra povedala, že ide na týždeň preč. Ale nakoľko je dospelá, nemôže dcére brániť. Kubovi sa tiež nepáčila predstava, že odchádza, ale našťastie sa s ním nemohla poriadne porozprávať, lebo sa po ňom stále vešala tá jeho frajerka. Debatu odložili a potom sa k nej ani nedostali. Čo je dobre. Nevie, či by mu v tomto stave dokázala klamať.

Pozerá do skrine a snaží sa zabaliť si do kufra nejaké lepšie veci. Ešteže si kúpila nové plavky. Tie zelené bikiny sú super. A vyzerá v nich veľmi dobre. Boli vo výpredaji, preto veľa nezaplatila. Pozrie na vibrujúci mobil na stole pri počítači. Berie ho do ruky a prstom prejde po dotykovej obrazovke.

            „Simi?“ dvíha s miernymi obavami.

            „Počuj, on pre nás príde ráno, lebo nám presúvajú let, tak pôjdeme hneď. Ok? Priprav sa, počkám ťa o ôsmej pri lavičkách,“ oznamuje jej Simona akoby sa nechumelilo. No v Sandre ešte viac narastá pocit, že nie je vôbec dobré, ako sa rozhodla.

            „Dobre,“ odpovie s gučou v krku. Položí mobil späť na stôl a zrazu má žalúdok obrátený naruby. Vážne nevie, či to zvládne.  Zostáva jej poriadne zle a musí to zo seba dostať von. Rýchlo vybehne na záchod a všetko končí v ňom. Pridŕža si vlasy, aby si ich neovracala. Stále má čas to vzdať, ale kam pôjdu bývať? Nemôže ohroziť Lenku. Nedovolí, aby sa ocitli na ulici.

            „Sandra, si v poriadku?“ spoza jej chrbta sa prihlási Lenka a v očiach jej môže Sandra vidieť starosť.

            „Som, neboj, len mi zostalo trochu zle. Kubo mi kúpil kebab a nebol bohvie ako dobrý,“ vyhovára sa.

            „Dobre,“ Lenka jej nechá súkromie.

Sandra sa presunie do kúpeľne a snaží sa dať ako – tak dokopy. Napustí si plnú vaňu vody a ponorí sa do bubliniek až po nos. Nevie, čo má od tej práce čakať. Akí tam budú chlapi, budú si vynucovať sex? Aspoň dúfa, že schytá niekoho normálneho.

 

Celú noc oka nezažmúrila. Len sa prehadzovala zo strany na stranu.

            „Sandra, čo ti je?“ Lenka si sadne do tureckého sedu a pozrie na sestru, ktorá môže aj v tme vidieť obavy, ktoré jej malá sestra má.

            „Nemôžem zaspať. To nič, len spinkaj,“ vysloví Sandra s pokojom. Nechce Lenke vyrábať starosti.

            „Môžem si ľahnúť k tebe? Týždeň ťa neuvidím.“

Sandra pobúcha po matraci. „No, poď.“ Nadvihuje paplón a ustiela ju vedľa seba. „Je to len na týždeň, neboj a niečo ti prinesiem,“ snaží sa ju upokojiť.

            „A kam v skutočnosti ideš? Viem, že si mame klamala. Keď klameš, tak sa hráš s vlasmi.“ Bystrá hlavička.

            „Do Dubaja, na jednu loď, ale mame to nehovor. Dobre? Vyvádzala by.“ Jej nedokáže klamať, a to je asi najväčšia slabina, ktorú má. Lenka sa pomrví a po chvíli zaspáva ako bábätko. Ony dve majú výnimočný vzťah. Nemajú pred sebou tajomstvá, pretože majú spoločné tajomstvá pred mamou. Obe ju ľúbia, ale vzťahy s ich mamou majú ťažké. Nemôžu sa jej s hocičím zdôveriť. Nepochopila by ani to, že Sandra už dávno nie je jej mužom nepoškvrnená dcéra.

 

Keď ráno zvoní budík nebudí sa zrovna s nadšením, ale s očakávaním a neidentifikovateľným strachom. Snaží sa vyliezť z postele tak, aby nezobudila sestru. Často spia vedľa seba. Prejavujú si tak lásku. Áno, vie, že je Lenka už veľká, ale aj tak jej to nedá, vždy si akýmsi nedopatrením spomenie na chvíle, keď ju mama priniesla z pôrodnice. Je to jej malá sestrička a vždy to tak zostane.

Rýchlo sa oblečie, namaľuje, aby jej Simona nenadávala, že vyzerá ako opica. V tichosti berie kufor a dáva sestre bozk na čelo. Niekto si tú zodpovednosť musí zobrať na plecia, keď sa mama nechce pohnúť dopredu a urobiť si v živote poriadok.

            „Dávaj na seba pozor, dobre? A keď budeš môcť, tak mi napíš aspoň esemesku, že si v poriadku,“ vysloví Lenka plačlivo do steny. Nemá rada, keď sestra odchádza preč. Vždy je jej smutno. S mamou sa nemôže porozprávať bez toho, aby nemala reči o tom, že musí ísť do kostola pomodliť sa. Sandra je viac jej mama ako sestra. Na ňu sa môže vždy spoľahnúť. Našťastie jej Kubo dal pred mesiacom mobil aj so simkou, tak si teraz pripadá veľmi dospelá.

            „Neboj sa, napíšem ti. A budem aj na facebooku. Ok?“ odpovie jej Sandra a dá sestre ešte jeden bozk na čelo. Odchádza so zvláštnym pocitom, akoby práve Lenku zradila.

Keď umrie manžel a mafiánova žena sa stáva dedičstvom neznámeho muža, tak zakorenená nenávisť prevyšuje únosnú mieru prijateľnosti. Zrazu je túžba po smrti istým východiskom. Láska, ktorá vraj neprichádza z neba, ale rodí sa časom, je bezpečnostným rizikom na oboch stranách barikády. Obaja však majú na výber. Buď budú spolupracovať alebo sa rozdelia a minulosť ich dobehne. Veď, môže jeden človek zachrániť toho druhého len tým, že vôbec existuje? Alebo je to len slaboduché ľudské zmýšľanie, ktoré nás núti na niekom alebo niečom lipnúť? Stratou blízkeho sa svet nezrúti, no čo ak to chceme? Možno až bytostne túžime, aby sa ten svet zrútil. Padáme do hlbokej jamy zúfalstva a prisilnej potreby samodreštrukcie.


***

 

Sandra sa rúti k stepujúcej Simone, ktorá už horí nedočkavosťou. „Kde si toľko? Fíha, teba niečo vážne čaká. Okolo teba je taká silná energia.“

Sandra si prehrabne čierne vlasy, prekrúti očami a radšej ani nerieši jej veštecké schopnosti. Spoločne stoja pri ceste a po chvíli prichádza BMW X6, čierne a matné. Vychádza z neho mladý chlap. Nemôže mať viac ako tridsať a je skutočne pekný.

            „Tak môžeme ísť?“ opýta sa tmavovlasý dlháň, ktorý si bystrým okom premeriava Sandru.

Obe prikývnu a Sandra zisťuje, že Simona nemá vôbec problém s jeho blízkosťou, ale ona áno.  Niečo jej na ňom nesedí. Po ceste sa zastavia ešte pre jednu babu, ktorá si sadá k Sandre na zadné sedadlá, čím zostáva zakliesnená medzi Simonou a novou ženou po jej boku.

            „Ahoj, láska. Čau, Simi! A ty si?“ pozrie na Sandru hnedými očami a umelými riasami.

            „Sandra.“ A podáva jej ruku. Nič iné zo seba vykoktať nevie. Ohúrila ju tými jej extra veľkými melónmi, ktoré sa ani nesnaží skrývať.

            „Prvýkrát?“ zrazu ju vytrhne z myšlienok pán vodič.

            „Áno.“ Odpovedá Sandra v rozpakoch. Pekne to teda začína, pomyslí si.

            „Neboj sa, nie je to také hrozné. Čo si jej nakecala, keď má hrôzu v očiach?“ šofér sa vyčítavo pozrie na Simonu v spätnom zrkadle a akoby pochopil. „Inak ja som Tóno, ale hovoria mi Tony, a neviem čo ti táto hlúpa sliepka povedala, ale budete tam robiť len spoločníčky. To sú kultivovaní mladí chlapi. Sex tam je, ale keď nebudeš chcieť, o čom dosť pochybujem, tak nemusíš. Ešte žiadna baba mi odtiaľ neprišla neuspokojená, či z jednej alebo z druhej stránky.“

To sa mi uľavilo. Simona ty krava! Najradšej by kamoške vynadala a Tony si očividne všimol úľavu, ktorá sa jej odzrkadľuje v očiach, pretože sa usmial aj nad jej výdychom.

            „Simonu si nevšímaj, ona je taká sprostá koza.“ Pripojí sa do debaty cecaňa.

            „Ako sa voláš?“ opýta sa Sandra rozpačito.  

            „Jessica, ale to je len moje vymyslené meno. Aj ty by si si mala nejaké vymyslieť. Čo tak napríklad…. Leila. To ti bude sedieť, však láska?“ prsatica hodí veľavravný pohľad do spätného zrkadla. Oni spolu niečo majú. Prebehne Sandre mysľou.

            „To môže byť, takže odteraz si Leila, “ zhodnotí Tony a viac to nerozoberá. „Upokoj sa, nikto ti tam neublíži. Sú tam bodyguardi a ja.“

Sandra iba súhlasne prikývne a nakloní sa k Simone. „Ty máš aké meno?“ 

            „Kate. Dobré nie? Som rada, že ideš,“ pobúcha priateľke po stehne a pozerá von oknom.

Sandra sa oprie o operadlo a zavrie oči. Horšie to je s Barborou, odkedy jej povedala, že ide so Simonou na týždeň na chatu, tak sa s ňou nebaví. Vynadala jej a povedala, že s ňou už nechce nikdy nič mať, ak na tú chatu pôjde.

            Ani nevie ako zaspáva, keď sa preberie akurát prichádzajú na letisko a Tony im dáva do rúk letenky. Sandra si vyberie  kufor a snaží sa stráviť, to o čo jej práve ide. Predsa povedali, že to nebude len o sexe, takže…

            „Je tam zábava. Ver mi. Chodím tam stále. Keď tam prídeme, každý chlap si môže vybrať jednu z nás a stráviť s ňou celý týždeň. Ak by sa tebe alebo jemu niečo nepáčilo. Jednoducho budeš s niekým iným. Ale upozorňujem ťa, že teraz tam bude aj jeden chlap, čo je veľmi zvláštny, a nemá rád ak mu niekto odporuje. Tak si daj na neho pozor a nevystrkuj pri ňom moc rožky. Ok? Minule tam bol prvýkrát. Chcela by som ho vidieť. Dievčatá čo od neho odišli sú ticho. Niečo na tom je. Nemôžu o ňom nič povedať. Povedali iba to, čo som ti povedala,“ rozpráva jej po ceste Jessica, je krásna. Okrem tých jej balvanov pred sebou, je to fakt kus. Čo sa o Sandre povedať nedá. Pozrie sa opatrne do skla, z ktorého sa odráža jej postava. Nie je na zahodenie, ale ani nič extra.

            „Leila, poď už!“ kričí na ňu Simča, teda Kate. No, v tom keď sa zorientuje, bude dobre. Teraz budú sedieť pár hodín v lietadle. V tom si uvedomí, že nikdy lietadlom neletela! To im teda na nos vešať nebude. Už aj tak sa na nej zabávajú.

            Kým nastúpia do lietadla prejdú tromi kontrolami. Ani nevedela, že ich bude toľko. Nakoniec musia ešte čakať v nejakej miestnosti s barom a až po hodine môžu nastúpiť do autobusu, ktorý ich vezie priamo k lietadlu.

            „Nemáš sa čoho báť, to lietadlo nespadne,“ upokojuje Sandru Tony, ktorý stojí v jej tesnej blízkosti.

            „Prečo si ma zobral? Ani si nevedel, ako vyzerám,“ podotkne potichu Sandra.

 Tony sa len usmial a dlho nič nehovoril. Až sa nakoniec otočil tak, až bol na mne priam nalepený.

            „Ale videl som ťa. Simona o tebe stále hovorí a poslala mi link na tvoj facebook, tak som si ťa trochu omrkol. Aj s kamarátom. Dosť si sa mu páčila. A vybral teba. Neviem, čo ho tak zaujalo, ale povedal, že ty tam patríš.“ Prstom jej brnkne do nosa a vychádza po schodoch, ktoré vedú do lietadla. V okamihu sa spamätáva a ide rovno za ním. Našťastie sedí vedľa Simony, tak si môžu pokecať.

            „Keby ti bolo zle, tak mi povedz. Nie že to hodíš na mňa,“ zabrdne do nej Simona a pousmeje sa nad výrazom svojej priateľky, ktorý vyjadruje jasný nesúhlas. „Inak, čo ti povedal ten chalan, čo sa s ním vláčiš?“

Sandra pozrie prekvapene na Simonu. Odkiaľ vie o Kubovi? „Nič, nemal príležitosť mi niečo namietať. Vešala sa po ňom nejaká Nikola. Nikto o tom nevie,“ odpovedá tak, aby sa ďalej nepýtala.

            „Kto to vlastne je? Ostatných chalanov ako tak poznám, ale on je záhada. Je to kus. Keby nebažil po tebe, rovno na neho skočím. Vy spolu nechodíte? Stále ste spolu, je ako tvoja ochranka. Nikto sa kvôli nemu na teba ani nepozrie.“ Zhodnotí a spýtavo pozrie na priateľku.

            „On je Tomášov bratranec. Ty o tom nevieš? Myslela som, že ho poznáš, keď sa na neho pýtaš. A vôbec nie je moja ochranka,“ Sandra odpovedá podráždene. Prečo sa jej v poslednej dobe zdá, že nikto nevie, kto Kubo je?

            „Nie, ja tých chalanov skoro vôbec nepoznám. Ty jediná sa s nimi tak bavíš. Ale Tomáš mi nikdy nehovoril o tom, že má nejakého bratranca. Rozprával iba o kamarátovi, ktorý ho chodí občas navštíviť. Preto sa pýtam.“

Sandra neodpovedá, ale už jej nič nedáva zmysel. Nechce sa tým zaoberať. Popýta sa ho, akonáhle príde domov.

            Keď sa lietadlo dá, konečne, do vodorovnej polohy, tak sa ako tak uloží a zaspáva. Čo je aj dobre, pretože ju Sima budí, až keď letia nad Dubajom.

Sandra zvedavo nakukne cez okno a rovno ju odrovnáva pohľad, ktorý sa jej naskytol. Nikdy nič také nevidela. Priniesli ju do raja. A tie stavby. To nemôže byť realita. Pozrie na Simonu, ktorá má v tvári presne ten istý stupídny výraz ako ona. Tak sa aspoň necíti trápne, že v živote nič také nevidela. Keby toto mohla vidieť Lenka, tak by vyskakovala a jačala ako zmyslov zbavená. Letuška hlási, že prichádzajú na Medzinárodné letisko v Dubaji. Keď vyjdú z lietadla nastupujú do autobusu, ktorý ich vezie k terminálu. Vonku je brutálne horko. Kým prejdú ďalšími kontrolami a dostanú sa k batožine prejde ďalšia hodina. Berie svoj kufor a upriami pozornosť na Tonyho.  

            „Kam teraz pôjdeme?“

            „Teraz vám to tu trochu poukazujem. Do prístavu  Dubai Marina, je to ďaleko. Uvidíte aj Burj Al Arab (číta sa „Burdž Al Arab“), to je niečo ako Eiffelova veža v Paríži, alebo Socha Slobody v New Yorku. Je to najdrahší hotel na svete, myslím. Vyzerá ako plachetnica. Je na Jumeirah Beach. Preto pôjdeme okolo nej. Uvidíš. Po ceste ti všetko ukážem.“ Tony sa snaží o zmysluplný výklad, ktorý zakončuje žmurknutím. Povedal jej toľko názvov, že aj tak nič nepochopila. Až na ten najdrahší hotel na svete. 

Vychádzajú z letiska, ktoré je obrovské a vonku na nich čaká nejaká žena, ktorá sa na Tonyho hodí, ako keby bola jeho manželka. Dáva mu kľúče od auta a potom pozrie smerom k dievčatám. Jej pohľad končí na Sandre, ktorú si premeriava od hlavy po päty. Akoby bola nejaká vec, ktorú môže odhodiť. Potom len začudovane dvihne obočie a Tony jej na to niečo povie, ale jediné čo Sandra zachytáva je to, že „on ju chce“.   

            „Kto ma chce?“  Sandra pozrie na Simu a je dosť naštvaná.

            „Ako kto ťa chce?“ opýta sa Sima a aj Jessicou na ňu pozerajú ako obarené.

            „Teraz si ma tá žena premeriavala a Tony jej povedal, že nech to nerieši. Že on ma chce. O čo tu ide?“ prejde ňou hrôza, z toho čo sa môže stať. Prečo práve ju Simona zavolala? Do kelu. Čo to urobila? Celou cestou sa modlí, aby sa jej niečo nestalo. Keď prechádzajú okolo Burj Al Arab od prekvapenia nevie zavrieť ústa. Neskutočná stavba. V podstate všetko bolo neskutočné. To sa len tak nevidí. Pripadá si ako dedinčanka z Ukrajiny v New Yorku.

            „Prečo si zavolala mňa?“ pýta sa potichu Simony.

            „Raz bol u mňa Tony a pozerali sme fotky. Uvidel ťa a povedal, aby som ťa nahovorila na túto prácu, potom mi písal na facebook, aby som mu poslala tvoj link a povedal mi, aby som ťa určite zavolala. Asi si sa mu zapáčila, čo ja viem?“ odpovie jej Simona nezaujato.

            Kým prichádzajú do prístavu Dubai Marina môžu vidieť všetky možné druhy stavieb.  Potom, čo konečne zaparkujú, musia čakať v klimatizovanom aute, kým po nich neprichádza Tony.  

            „Veci si zoberiete potom, teraz sa choďte postaviť k ostatným dievčatám. Dajte si to dole z hláv,“ všetky prítomné ženy si všímajú, že je Tony akosi mimo. Akoby sa niečo stalo. Je nervózny. Následne na to pochopia prečo.  

            Všetky ich postavia na pódium a každá sa cíti sa akosi ponížená. To takto fungujú bežne?  Cíti na sebe pohľady dvoch mužov, ktoré nie sú veľmi príjemné.

            „Ku komu patria tí chlapi?“ potichu sa opýta Jessicy, ktorá stojí za ňou a usmieva sa na všetky svetové strany.  Muži sú v čiernych oblekoch a ako sama pochopila, nevyberajú si ženu pre seba.  

            „Oni sú od toho nepríjemného. Dávaj si pri ňom bacha. Vyzerá to tak, že si sa mu zapáčila, keď tak po tebe pozerajú,“ odpovedá jej na otázku Jessica.

Behom pár minút si ju zavolajú k sebe. Sandra k nim ide so strachom v očiach. Srdce jej ide priam vyskočiť z hrude. Jeden z nich ju prezerá, či pre sebe nemá nejakú zbraň, akoby to bolo možné skryť pod tými bikinami. Čuduje sa, že vôbec niečo takéto povolia v Dubaji. Berú jej kufor a aj ten prehľadávajú a odnášajú bokom. Následne na to si ju jeden z nich berie bez vysvetlenia preč. Tony k nim pribieha a nikomu sa nepáči, čo sa práve deje. neznámi hodí Tonymu do rúk ruličku päťstoeuroviek a zamrmle niečo v tom zmysle, že sa ozvú. Sandra stíha Sime rýchlo zakývať, ale všíma si akí sú z toho všetci prekvapení. A ten pocit strachu, ktorý mala pred odchodom, znovu vychádza zo svojej ulity.

            Nižší z tých dvoch ju stále drží za zápästie a ťahá mimo diania, keď sa k nim pridá aj ten druhý s jej kufrom a úsmevom na perách. Nakoniec zastavujú pred veľmi veľkou a krásnou jachtou.

            „Neboj sa, on ti neublíži,“ prihovorí sa jej anglicky muž, ktorý jej konečne pustí ruku.  

            „No, to ma teda upokojilo,“ odpovie mu Sandra sarkasticky.

Zrazu sa obaja muži rozosmejú, ale nie tak ako očakáva, je to úprimný smiech.  

            „Tak toto bude stáť za to. Aspoň sa na nich trochu zabavíme.“

To sú posledné slová, ktoré počuje predtým ako vstúpi dnu. Nečakala taký luxus, krátko stojí na mieste a vycivene si prezerá celú kajutu. Všetko je luxusne zariadené. Až následne na to si všimne na stole zbraň. Nikdy s niečím takým dočinenia nemala, ale dostala chuť preskúmať ju. Pristúpi k stolu a načiahne sa po zbraň.

            „Na tvojom mieste by som sa s tým nehral. V neskúsených rukách to môže byť veľmi nebezpečné.“ Pod tónom jeho hlasu sa zľakne, rozpráva po slovensky. Otočí sa jeho smerom a prekvapenie, ktoré tam na ňu čaká je priam zásah z neba. Presne jeho hlas potrebovala počuť.

            „Mustang.“ Vysloví Sandra potichu a hodí sa mu okolo krku.

 


Ak sa Ti moja tvorba páči, budem rada za každé zdieľanie. 

Mustangova dcéra – 1. kapitola

Milí čitatelia,

Veľmi si vážim podporu, ktorú od vás dostávam, no v prvom rade mi ide o ochranu mojej práce. Dielo je chránené autorským právom Zákonom č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon a žiadna jeho časť nesmie byť reprodukovaná, ukladaná do informačných systémov, ani rozširovaná akýmkoľvek spôsobom, či už mechanicky, elektronicky, fotograficky alebo inak, bez môjho písomného súhlasu.

S pozdravom Gabrielle Bernátová

* * *

     „Sandra, musím si robiť tie úlohy? A vôbec, na čo sa mám učiť tú hlúpu básničku, keď ju za dva dni už nebudem vedieť?“ Do detskej izby vchádza desaťročné hnedovlasé dievča. Podíde k sestre, ktorá sedí za počítačovým stolom a pozerá do starého veľkého monitoru. Sandra, devätnásť ročná baba, si prehrabne polodlhé vlasy prefarbené na čierno a ťažkopádne si vzdychne. To by nebola ona, keby sa stále z niečoho nevykrúcala.

     „Počuj ty krpaňa, láskavo sa to nauč, lebo keď príde mama z kostola a nebudeš to vedieť, bude oheň na streche! Ja ju nemienim potom počúvať.“ Otočí sa k nej, vytrhne Lenke literatúru z ruky a pozrie na básničku. „To si robíš zo mňa srandu? Nevieš sa naučiť, štyri riadky? A makaj, neopováž za mnou prísť skôr ako to budeš vedieť!“ Sestra na Sandru zagáni a ako vždy, keď je nahnevaná, našpúli ústa a zvraští čelo. „Pozri, mám tu čokoládu, keď sa to naučíš a urobíš si úlohy, tak bude tvoja.“

Hneď ako to dopovie rozžiaria sa Lenke oči a vybehne z izby ako strela. Vždy to na ňu zaberie. Sandra sa znova otočí k monitoru a pokračuje v konverzácii s priateľkami na facebooku.

Po dlhšej chvíli ukončuje chat s Barborou a medzi tým jej stále vyhadzuje ako sa Simona snaží niečo napísať. Fíha, to bude dlhé, som zvedavá, čo tam píše, pomyslí si Sandra a s napätím očakáva, čo si prečíta. V škole mala niečo na jazyku, ale nechcela jej o tom povedať pred ostatnými.

Simonka Samučká Šťastná     19:11

Počuj moja, čo budeš robiť budúci týždeň cez to voľno? Mám takú ponuku a je to veľmi dobré, dosť by sme tam zarobili, ja viem, že s tým nemáš skúsenosti, ale bude sa ti to páčiť. Mám ísť na eskort na jednu loď, na týždeň, a šéfko povedal, že ťa môžem zobrať. Budú tam samí zazobanci, aspoň si zarobíme a zabavíme sa.

     Ako číta správu a drží šálku od čaju v ruke, celý obsah jej úst končí v nanosekunde vyprsknutý do vzduchu. V poslednej chvíli sa zháčila, lebo jej počítač z roku tri by to už nerozbehal. Pre istotu číta správu ešte raz a nechce uveriť tomu, čo jej napísala. Zamyslí sa, buď ju niekto tam hore zbožňuje alebo sa chce na jej účet dosť dobre zabaviť. Dokelu! Ako vôbec vie, že nad tým rozmýšľa? Aha, jasnovidka, tie jej prihlúple jasnovidecké schopnosti. Čo by na to povedal otec? Asi by ju na mieste zabil.

     Dlhú chvíľu jej neodpovedá až sa nakoniec odhodlá niečo zo seba vypotiť.

Sandra Barborkina                             19:23

Prečo mi také niečo vypisuješ na face? Veď, keď to uvidí moja matka, tak ma zaklincuje do zeme a dá ma vysvätiť za mníšku. Ešte stále si myslí, že som panna. Poď von a porozprávame sa.

Stláča enter a žasne sama nad sebou, že je vôbec ochotná o tom rozmýšľať. Čo ochotná? Má vôbec inú možnosť? Mama to finančne nedáva a z tej posratej brigády sama veľa nemá. Je to lákavá ponuka. Až na jednu chybičku krásy…

Ani sa neopováž o tom pochybovať, Sandra, zarobíš peniaze a môžeš mame vyplatiť dlh na nájomnom. Ozýva sa jej vnútorný hlas, ktorý niekedy z duše nenávidí.  Hlavne, ak vie, že má ten hlas pravdu. Chce si predsa dokončiť školu bez nejakých stresov. A otec pri nich nie je, teda myslí svojho otca. Nevie sa s ním skontaktovať. Za toto by ho najradšej zaškrtila. Vôbec by nemusela riešiť takéto veci, keby mala na neho číslo. Určite by im poslal peniaze na účet.

Simonka Samučká ale Šťastná           19:25

Stretneme sa o pol deviatej pri lavičkách, ok? Skôr nemôžem, musím skontrolovať brata, zas mu začína hrabať.

Sandra Barborkina                             19:25

Dobre, aj ja musím skontrolovať Lenu, lebo ma z nej porazí.

Odpíše a hneď na to vymazáva, všetky správy a históriu, aby to mama nenašla. Odkedy sa naučila používať internet, sedí za tým ako taká kvargľa a myslí si, že bohvie aká je ona herečka.

     „Už to viem.“ Lenka k nej pricupitá a podáva jej knihu. Odrecituje básničku, poukazuje hotové úlohy a načiahne ruku. Čaká, kým jej sestra dá sľúbenú sladkú odmenu. Má desať a už kšeftuje. Je ako Sandra, až na to, že nechápe po kom to má práve Lenka. Nikdy by si nepovedala, že jej taká myšlienka niekedy napadne. Obidvom im ide o peniaze. Dokonca majú aj spoločný sen. Chcú zobrať mamu na jednu krásnu a dlhú dovolenku k moru. Odkedy má ich dve, len sa o ne stará a tá jej chrbtica…

     Rýchlo sa oblečie, upraví si vlasy a pozrie sa do zrkadla. Vyzerá celkom obstojne. Berie si mobil, peňaženku a ako vždy hľadá kľúče od bytu. Ešteže nemajú hypotéku na byt. To by určite finančne nezvládali. Z tristo eur mesačne, by mali vyžiť, ale tie mamine lieky sú drahé ako sviňa.

Rúti sa dolu schodmi a ako otvára dvere do ulice stretáva sa s mamou. Helena je stredne vysoká, útla žienka, ktorá berie tak veľa liekov, že z nich schudla viac ako desať kilogramov. Kedysi to bola nádherná žena. Taká krv a mlieko a teraz? Teraz pred ňou stojí bolesťou unavená a zničená. Nechce takto vidieť vlastnú mamu. Ale ako jej má pomôcť?

     „Kam ideš?“ upiera na dcéru ten jej ´znova len utekáš pohľad´. Sandra mykne plecom a odchádza bez vysvetlenia. Má mamu rada, ale doma ju to ubíja. Ona sa nesnaží žiť a ju s Lenkou to dusí. Stále len narieka nad tým ako dopadla a ako sa musí ísť pomodliť. Pri tej myšlienke jej behajú zimomriavky po chrbte.

     Veď nie je tak stará, aby musela chodiť každý deň do toho sprostého kostola a modliť sa tam. Berie to, že v Boha verí. Fajn to je akceptovateľné, ale prečo sa namiesto toho sprostého modlenia niekam nepohne? To chce zhniť zaživa? Mala by si nájsť nejakého chlapa. Komunizmus už dávno padol, tak nechápe, prečo má tie hlúpe predsudky o tom, že ju budú ľudia odsudzovať za to, že sa rozviedla a našla si niekoho normálneho. Niekedy ju z nej ide trafiť šľak. A hlavne, keď ju vidí plakať. Občas sa jej zdá, ako by mame išlo len o to, aby ju ľudia okolo ľutovali. Mala by sa pozbierať.

     Dobieha k lavičkám a Simonu tam ešte nevidí. Sadne si, dá si do uší slúchadlá a púšťa pesničky. Teraz má Kali nejakú novú. Je presne o nej. Možno sa aj ona dožije toho, že namiesto sĺz uvidí na mame aj ten úsmev, ktorý sa jej dávno vytratil z tváre.

     Keď sa podarí ten eskort, tak jej zaplatí pobyt v Kováčovej. Lekár povedal, že jej to určite pomôže. Kým dohráva pesnička, vidí ako sa k nej rúti Simona.

     „Ježiš, čau. Sorry, že čakáš, ale ten môj brácho je fakt debil. Prišiel ožratý ako činka a musela som to tam po ňom upratať. Rýchlo som ho uložila do postele, aby ho foter nevidel. Čo je?“ Vysoká blondína pozerá na Sandru, akoby umierala.

     „Keď do troch týždňov nevyplatím dlh na nájomnom, tak pôjdeme na dražbu. Ani som to matke neukázala. Hneď by dostala infarkt. To by som už vážne nezvládla.“

Simona sa na Sandru usmeje a podáva jej cigaretu.

     „Nechcem, mám také nervy, že by som sa z nej akurát tak vieš čo.“

Blondína od prekvapenia nadvihne to svoje dokonalo upravené obočie a krabičku si schováva do mikiny.

     „Mám pre teba riešenie. Ale nechaj si to pre seba.“ Sandra prikývne. A preto Simona pokračuje. „Tak ako som ti písala, šéfko mi dal ponuku ísť na eskort na jednu loď. Za týždeň by sme zarobili päť tisíc, Sandra. To sa neodmieta. A plus to, čo od nich dostaneme. Pomôže to tebe aj mne. Nechcem tam ísť sama. Ja viem, že si to nikdy nerobila, ale keď si vieš s niekým zasúložiť na diskotéke, tak zvládneš aj toto. A dobre pri tom zarobíš. Nikto sa to nedozvie.“ S očakávaním pozerá na priateľku, ktorá od úžasu zabúda zavrieť ústa.

     Ona to myslí vážne. Do riti. Čo má robiť? Keď si pomyslí, že by boli na chvíľu za vodou a dokonca bude mať aj niečo navyše. 

     „Potrebuješ odpoveď hneď? “ opýta sa Sandra vyhýbavo, ale môže si dovoliť čakať na zázrak?

     „Áno, nebuď blbá. Sandruš, je to jedinečná príležitosť. A ten chalan to potrebuje dnes vedieť, aby nám mohol všetko pripraviť. Za týždeň sa odchádza.“ Simona vytvára očný nátlak na svoju priateľku.

     Sandra sa zhlboka sa nadychuje a nakoniec odpovedá, „Dobre, ale čo poviem mame?“ Vážne to povedala?  Ide? To nie je možné. Bože, čo ju ešte v tomto sprostom živote čaká?

     „Že ideme na chatu, lebo kamarátka má narodeniny. Niečo si vymyslíš. Takže mu môžem povedať, že ideme obidve?“ Simona si neodpustí naliehavý tón, vie že Sandra tie prachy potrebuje a nie vždy na eskorte chcú aj sex.

     „Čo ak sa nám tam niečo stane? Myslela si vôbec na to?“ vypadne zo Sandry.  

     „Nič sa nám tam nestane. Ide tam s nami baba, ktorá chodí pravidelne každé dva týždne a je bohatá, ako sviňa.“ Po tých slovách Simona vidí, ako sa jej priateľka upokojila.

     „Čo keď to nezvládnem?“ Kto si vlastne myslí, že sa s tými chalanmi vyspala? Za celý život spala s dvomi. Prvý bol Adrián, s ktorým chodila až jeden rok a druhý bol Roman. Odkedy má takú povesť?

     „Čo robíš drahoty? Veď ťa poznám ako svoje boty, prosím ťa, “ mávne nad ňou rukou.

     Sandra sa zamračí, vôbec ju nepozná, inak by niečo také z huby nevypustila, ale nemá inú možnosť, nesmú prísť o byt. „Dobre, idem. Čo si tam mám zobrať?“ nikdy nebola poriadne ani pri mori a nie ešte na lodi. No zbohom, je zvedavá, ako to tam dopadne. Možno dostane morskú chorobu a celú plavbu prezvracia. Poprípade ju vyhodia cez palubu. To bude ešte ten lepší prípad.

     „Letné veci, v nedeľu večer odchádzame lietadlom do Dubaja,“ odpovie jej spontánne Simona.

Sandra na ňu vypliešťa oči. Do Dubaja? Ešteže si dala urobiť pas. Minulý rok išli zo školy do Talianska, a aj keď ho nepotrebovala, tak si ho dala urobiť. S Barborou chceli ísť na dovolenku a z brigády si ho mohla zaplatiť. Nakoniec aj tak nikam nešli, pretože všetko čo zarobila, dala mame. Teraz ho aspoň využije.

     Simona hodí na zem ohorok od cigarety a zadusí ho botaskou. „Dobre, idem, lebo sa brácho zadusí vlastnými zvratkami.“

Sandra tam dlhšiu dobu sedí. Nechce sa jej ísť domov. Znova si dá do uší slúchadla a vykračuje smerom k ihrisku. Chalani by tam mali ešte hrať futbal. V ušiach jej vyhráva nejaký mix letnej hudby a stále rozmýšľa nad tým, čo sa chystá urobiť. Má z toho zmiešané pocity. Jedna strana je strašne zvedavá a túži po dobrodružstve a tá druhá sa drží vzadu a snaží sa tú prvú presviedčať o tom, že to nie je dobrý nápad. Ale niečo jej hovorí, že to je to, čo potrebuje, aby sa naštartovala. Musí ísť ďalej. Musí sa pohnúť z miesta. Nemôže len tak preskakovať z jednej nohy na druhú a čakať, kedy ju príde niekto zachrániť. Musí sa postaviť na štart a ísť. Kým to ešte ide. Anglicky vie celkom obstojne, inak by nemohla byť na výške. Ani v podstate nevie, či chce robiť sociálnu prácu. Prečo tam teda išla? Vôbec ju to nebaví. Ale mama bude šťastná, ak bude mať titulovanú dcéru. Sranda, všetci sa vláčia za titulmi a nakoniec sú im aj tak prd platné.