Lea Kapitánová – ukážka

Lea Kapitánová

Lea opatrne zaklope na dvere ambulancie psychologičky, ktorá sa istý čas starala aj o Levovu mamu. Šimon, Levov otec, jej vybavil sedenia tak, aby nemala mama s Ďoďom žiadne podozrenie. Nechápe, prečo sa práve on stará, aby bola v pohode, ale z jednej časti mu je za to vďačná. Nemá z neho zlý pocit. Teda aspoň teraz nie. Skôr má dojem, že sa nesnaží chrániť len svoje deti, ale aj ju samotnú.

               Otvárajú sa dvere a Lee sa stretnú oči so ženou v strednom veku. Hrdzavé rovné vlasy má v cope, modré oči jej len tak žiaria pri tej farbe vlasov.

               „Ty budeš určite Lea, tak poď dovnútra.“ Psychologička rozpráva milo a uhne sa tak, aby mohla Lea bez problémov vojsť dnu.       

Lea sa nezatvári veľmi príjemne, ale predsa sa odhodlá vkročiť do ambulancie, keď už si dala tú námahu tam vôbec prísť.

Šokovane sa rozhliadne okolo seba. Nie je to ako normálna ambulancia. Psychologička tam má veľký gauč, pracovný stolík, veľa kvetov a dokonca aj chladničku. Celá miestnosť je veľmi príjemne zariadená.

               „Nemusíš sa báť, ja z teba neodhryznem. Šimon mi niečo o tebe povedal, ale rada by som sa dozvedela od teba, kým v skutočnosti si. Nech sa páči, sadni si. Urobím ti čaj alebo chceš malinovku?“ psychologička pokynie rukou.

Lea len v tichosti pokrúti hlavou, že nič nechce. Neprehovorí ani slovo a sadne si na ponúknuté miesto.

Psychologička sa usmeje a posadí sa na sedačku oproti Lei.

               „Lea, ako vieš, som psychologička. Mojou úlohou nie je rozkázať ti, čo máš alebo nemáš robiť. Všetko je len tvoja voľba. Ja ti môžem pomôcť pochopiť emócie, ktoré v sebe máš, ale to ako sa k tomu postavíš a čo urobíš, je len na tvojom rozhodnutí. Takže, povieš mi niečo o sebe? Čo ťa trápi? Nejaký dôvod musí byť, keď sa Šimon tak angažoval,“ vysloví psychologička tajomne.

Lea po nej zazrie. Ten tón sa nedal prepočuť. „Spávate s ním? So Šimonom?“

Zrovna takú reakciu žena oproti Lei nečakala. Šokovala ju tou otázkou. Je natoľko vnímavá? Pätnásťročné dievčatá, ktoré k nej chodia sú poväčšine ostýchavé.

„Nemusíte odpovedať, nie som blbá. Ale aby sme prešli k téme. Som Levova frajerka, on je Šimonov syn. Stačí taká odpoveď? Šimon mi povedal, že všetko čo si povieme je medzi nami, je to tak? Nedozvie sa nič ani on?“

Leine otázky sú priame a doslova nimi vyrazila psychologičke dych. Šimon nepovedal, že je to Levova priateľka. Zamračí sa, ani Lev sa o tom nezmienil. „Ako ti povedal, všetko čo mi povieš, je medzi nami. Pozri! Mám voľné ruky, nepíšem si poznámky a o našich sedeniach nebude ani len záznam. Neviem, ako presne vychádzaš so Šimonom, ale je to dobrý chlap.“

„To je dosť diskutabilné, či je dobrý človek. Záleží od okolností a situácie. Ale aj ja ho mám trochu rada,“ rozhovorí sa Lea.

„Si veľmi pozoruhodná mladá dáma,“ podotkne psychologička. „Tak už mi o sebe niečo povieš?“

„Čo neviete?“

„Ja neviem nič, to čo mi povedal Šimon, môže aj nemusí byť pravda, rada ťa spoznám ako osobu, chcem vedieť, kým je Lea Kapitánová.“ Psychologička sa zapozerá na dievča pred sebou a musí usúdiť, že je iná, než ako ju opisoval Šimon. Tajnostkárka, ktorá prechádza rovno do útoku, a váži slová, ktoré jej vychádzajú z úst. Na tak mladú babu je to celkom pozoruhodné. Svojim postojom jej v samej podstate povedala, že nemá jednoduchý život a dokáže sa ním prebojovať.

„Kde mám istotu, že to čo vám poviem niekto nezistí? Viete čo? Asi by som mala radšej ísť. Toto vôbec nie je dobrý nápad.“ Lea sa postaví a je na odchode.

„Lev vravel, že tu nebudeš chcieť zostať. Počkaj sekundu, aj dve, ak sa bude dať.“ Psychologička sa postaví a ladnými krokmi prechádza k stolu, na ktorom má položený telefón od pevnej linky. Niekoho vytáča a Lea, ktorá stojí pri dverách s kľučkou v ruke, čaká, čo sa bude diať.

„Dajte mi Sorana, tu je Leithauzerová,“ priam rozkáže a usmieva sa popod nos. Z druhej strany linky sa, po dlhšej chvíli, ozve mužský hlas. „Ako si vravel, je na odchode, skús jej to vysvetliť.“ Psychologička podáva Lee slúchadlo.

Lea urobí pár krokov k stolu a prikladá si slúchadlo k uchu. „Áno?“

„Leuš,“ Levov hlas Lea okamžite spoznáva, „neboj sa, ja Leithauzerovú poznám. Chodila k nej aj moja mama. Je stopercentne diskrétna. Volal som s fotrom, mal o teba obavy, tak sa ponúkol, že ti ju vybaví. Prosím, aspoň to skús.“

„Dobre, ale nezaručujem, že sa to bude opakovať,“ položí a pozrie na psychologičku.

„Tak môžeme pokračovať?“ psychologička znovu pokynie rukou. 

Lea si sadne späť na svoje miesto. Vôbec nečakala, že by Lev tak dobre komunikoval so svojim otcom. Veď včera spolu telefonovali, nemohol jej to povedať? Alebo len nechcel, aby si myslela, že sa do všetkého stará? Z myšlienok ju vytrhne osoba oproti nej.

„Nad čím premýšľaš?“

„Že prečo mi to nepovedal včera, keď sme spolu telefonovali. Chceli ste vedieť, kto som. Ale čo keď to neviem? Čo ak nemám byť v podstate nikým a zároveň každým? Mám byť dedičkou nelegálneho podnikania môjho papierového otca, alebo mám byť len Levova žena? Každý odo mňa niečo chce, ale nikto sa neopýta, čo chcem ja,“ rozhovorí sa Lea a očakáva nejakú reakciu.

„A čo chceš ty?“

„Viete, že už neviem? Chcela som byť gymnastka, aj mi to celkom išlo, ale nakoniec som od toho upustila, lebo tu bola zrazu Lucka a ja som sa chcela o ňu starať. Viem, že je to šialené, ale ona je ako moja dcéra, napriek tomu, že som priateľka jej brata. Neviem sa akosi vysomáriť z toho bludného kruhu, v ktorom som len otrokom každého, kto na mňa dočiahne.“

„Vždy robíš všetko, čo od teba chcú?“

„Viac menej áno, aj keď sa snažím vymedziť hranice. Naposledy som kvôli tomu skončila prehodená cez pol triedy a s monoklom pod okom. Nie je jednoduché žiť v mojom svete. Niekedy premýšľam nad tým, kým by som bola, keby som sa narodila niekomu inému. Chcela by som zažiť taký ten normálny rodinný deň. Ale to sa mi nestane. Ešte nejaké otázky alebo môžem ísť?“

Psychologička sa poriadne zahľadí na Leu. „Berieš to tu ako trest? Nikto ťa nebude nútiť sem chodiť, rovnako mi nemusíš nič hovoriť. Je to tvoje osobné rozhodnutie. Nemusíš sa podvoľovať všetkým, ktorí od teba niečo chcú. Si svojprávna ľudská bytosť. Nie je tvojou povinnosťou byť…“

„A presne to je ten problém. Nikto to nechápe. Mne je ukradnuté, čo bude s mojimi rodičmi, ktorí si myslia, že mnou budú manipulovať, aby mohli ovládať Leva. Tu sa jedná o Lucku a o chalanov. Oni sú moja rodina. Oni sú tu, keď ich potrebujem. Neopúšťajú ma a nevyužívajú. Nemôžem dopustiť, aby sa im kvôli mne niečo stalo. Z čoho vlastne vyplýva, že kým nebudem schopná sama zabezpečiť ich ochranu, musím byť minimálne schopná byť ich oporou. Nebudem ako môj otec. Je také zložité byť ich dcérou. Nikdy neviem, či to, čo prišlo, je to zlé alebo príde aj horšie. Majú obdobia, kedy sú v pohode, potom obdobia, kedy som im aleže úplne ukradnutá a potom obdobie… mojim jediným cieľom je chrániť ľudí, na ktorých mi veľmi záleží. Nič viac, nič menej.“

Psychologička mlčí. Je zaujímavé ako také mladé dievča premýšľa. Čo sa odohralo v jej živote, že ju to úplne odpútalo od pubertálnych výstrelkov rovno do dospelosti?

„Je potrebné, aby si tých chalanov chránila? Neochránia sa sami? Predpokladám, že sú od teba starší, je tak?“

„Sú dospelí, ale o to tu nejde. Znamenajú pre mňa tak veľa, že som ochotná pre nich zomrieť. Nesnažia sa mnou manipulovať, berú má takú akou som. Nechcem byť každým a zároveň nikým. Nepochopili by ste to. Môžeme skončiť? Nechce sa mi o tom rozprávať. Budem mať tréning, musím ísť, aby som nemeškala.“ Nie je jej táto debata pochuti. Akosi si odvykla ľuďom mimo jej partie dôverovať. Nikto nepochopí pocity, ktoré v sebe nosí. Človek tým musí prejsť, aby vedel, čo znamená skutočná a pravá rodina. Možno to nie je také akoby malo, ale vie, že sú pri nej. Chránia ju a poskytujú jej útočisko, ktoré potrebuje. Dávajú jej svojim správaním najavo, že je viditeľná.

„V poriadku, ja ťa nebudem nútiť so mnou komunikovať. Je to tvoje slobodné rozhodnutie. Keď budeš chcieť prísť, zavolaj mi, aby som si na teba urobila čas. S Levovou mamou to bolo tiež zložité, ale zvládli sme spolu minimálne to, že vynosila tvoju Lucku.“ Psychologička sa postaví, prejde k stolu a Lei podá papierik, na ktorom je napísané jej telefónne číslo. „Keby niečo,“ žmurkne na Leu a nechá ju odísť. Akonáhle sa zavrú dvere, vytáča Šimona.

„Daj mi Šimona,“ povie arogantne niekomu na druhej strane linky. Po chvíľke sa jej ozve Šimon.

„Ako to dopadlo?“

„Je to zaujímavá osoba Šimon. Uvidíme, či sa tu ešte ukáže, podvedome cudzím nedôveruje. Na pätnásťročné dievča je viac ako vyspelá. To rozmýšľanie… čo sa deje v jej živote, že ju ukrátili o detstvo?“

„Je to zložité, možno ti to sama povie. Hlavne žiadne záznamy. Lev má o ňu obavy a ja tiež. Nechceme, aby si ublížila. ešte stále je to die…“

„To sa veľmi mýliš Šimon. To dievča je príliš silné. Obávam sa viac toho, čo všetko to bude znamenať pre ňu v jej budúcom smerovaní. Ľudia ako ona sú často tí nenávidení. Nie je fér, že si musí prechádzať niečím, čo ju môže vyradiť zo spoločnosti. Dávaj na to dievča pozor. Takí silní jedinci ako ona majú jednu spoločnú črtu. Prekročia prah svojich síl a ich brány sa začnú rozpadať. Lea je silná osobnosť, ale stačí najmenší náznak zlyhania a stane sa z nej zraniteľné dievčatko. Tým, že si neprejde normálnou pubertou… tie pocity, ktoré v sebe nosí jej ublížia, pokiaľ sa z nich minimálne nevyrozpráva.“ Povzdychne si.

„O to sa postarám ja s Levom. Bol to priamy rozkaz od Pika a vieš, že také veci sa dodržujú aj po smrti. Lea bola jeho miláčik. Tak splníme, čo si zaumienil. Večer prídem, teraz mám robotu.“ Šimon položí a psychologička ešte dlhý čas pozerá na zatvorené dvere. Celkom sa teší na ich ďalšie stretnutie. Bude to skúška ohňom aj pre ňu samotnú. 

Mrcha – ukážka

 2. kapitola

       Ráno svieti slnko, predpoveď hlási, že bude pekne. Lea vylieza z postele a dúfa, že to všetko bol len zlý sen. Pozrie na gauč a zisťuje, že sa ešte neskončil. Čo urobí, ak sa jej rozplače? Ako ju má uchrániť pred niečím, pred čím nemôže utiecť? Sama sa nedokáže vyrovnať s určitými skutočnosťami, ktoré sa v jej živote stali. Nech jej niekto vysvetlí, ako sa má vžiť do pocitov dievčaťa, ktorému bolo ublížené. Už len tá myšlienka je otravná. Zblázni sa z toho.

      „Vstávaj, ideme na nákupy,“ budí dievča čo najjemnejšie, ale z jej strany ani obraz, ani zvuk. Hádže po nej malú podušku, znova nič. „Vstávaj,“ zatrasie ňou.

      Viktória sa konečne zobudí a pozrie na Leu opuchnutými očami dávajúcimi najavo vďaku. Určite preplakala celú noc. Je celkom roztomilá, pomyslí si Lea. Blond vlasy má rozpustené a strapaté… Aj Lucinka ich mala také. Znechutene sa zamyslí nad svojimi myšlienkami. Ublíži jej to. Prisahala si, že sa už k tomu nebude vracať, že už nedovolí smútku, aby ju ovládal. Napriek tomu má pred sebou osobu, ktorá jej pripomína tú strašnú bolesť.

      Ako sa má z toho vymotať? Toto vystrašené decko predsa nemôže za to, čo sa stalo. Musí ju ochrániť. Cez noc pochopila, že je jej jediná možná záchrana. Problémom sa stáva holý fakt, že Viki nevie, že skočila do jamy levovej, v ktorej prebýva besná šelma. Je jej zo seba na grc. Má pri sebe citový spúšťač, ktorý môže pokaziť celú jej snahu o… Karin má v určitom smere pravdu. Zaumienila si niečo, čo možno nebude môcť dotiahnuť do konca. 

      „Obleč sa! Ideme do obchodu. Kúpim ti nejaké veci. Inak, nemáš chodiť do školy?“ Lea si sadá na sedačku, dlaň si priloží k čelu, a so zavretými očami premýšľa.

           Jazda smerom k nákupnému centru prebieha v príjemnej atmosfére. Viktória občas niečo povie, a aj to poväčšine koktavo. Lea ju však nepočúva, uvažuje nad tými chlapmi, čo po ňu prišli. Jednou rukou drží volant, druhou sa lakťom opiera o dvere a podopiera si bradu.

      Zastavuje pred nákupným centrom v inom meste. Keď vchádzajú s Viki do butiku, okamžite si všimne prekvapené pohľady predavačiek, a tie šuškandy… znechutene prekrúti očami. Kravy. Prešpikuje obe predavačky vražedným pohľadom a tým ich aj umlčí. Viktória akosi spontánne chytá svoju záchrankyňu za ruku. Lea nestíha ani reagovať, keď sa zrazu k nej rúti majiteľka butiku.

      „Dobrý deň, Lea! Ako sa máte? Dlho ste tu neboli.“ To je žena, ktorá vie, čo znamená slovo diskrétnosť. Štyridsiatnička oblečená v rifliach a obyčajnom tričku, ktoré odhaľuje jej zaguľacujúce sa tehotenské brucho. Hnedé vlasy má zviazané do drdola a na nose jej svietia drahé dioptrické okuliare značky Prada.

      Lea sa zhlboka nadýchne, akoby jej vyššie sily ukazovali, o čo všetko v živote prišla. Život je sviňa. V nanosekunde mení svoje myšlienky a povýšenecky pozrie na majiteľku.

      „Potrebujem ju obliecť tak, aby v tom mohla chodiť do školy aj von. Nič nápadné, ani výstredné. Potrebuje komplet celý šatník. Od spodnej bielizne až po bundy,“ Lea stručne vysvetľuje, čo chce. Majiteľka predajne kýva na mladú predavačku, ktorá vzápätí prichádza a posmešne sa pýta: „Budete to platiť vy? Alebo tu slečna?“

      Lea dvihne nesúhlasne obočie. „To je čo za otázku? Máš nejaký problém?“ predavačka pod jej hrozivým pohľadom cúvne.

Majiteľka vytrháva od hnevu predavačke z rúk notes. Ešte aby kvôli takej hlupani prišla o zlatú baňu v podobe Soranovcov. „Pani Soranová, ospravedlňujem sa za ňu. Samozrejme, že to platíte vy. Ak dovolíte, zoberiem si dievča na starosť ja.“

      Lea majiteľke prikyvuje a bez zbytočných rečí odchádza.

      Viktória zhrozene pozerá na odchádzajúcu Leu. „Ty ma tu necháš?“ odbieha za ňou.

      Lea sa prudko otočí, čím sa dostáva do Viktóriinej tesnej blízkosti. „Pozri, Viki, aby sme sa pochopili. Čo poviem, to bude, a bez debaty! Nemám rada, ak mi niekto odporuje! Takže, po prvé, tu sa ti nič nestane. Po druhé, ja si musím ísť niečo vybaviť. Nemaj strach, vrátim sa. Ok? Tu máš môj druhý mobil. Vytočíš ma na dvojke. Choď sa obliecť a urob zo seba človeka,“ silene sa na ňu usmieva a automaticky vystiera ruku k jej hlave. Chce ju pohladiť, ale v okamihu, ako si to uvedomí, rýchlo ruku sťahuje späť. Zapozerá sa do Viktóriiných zelených očí plných strachu a od nervozity si zahryzne do spodnej pery. Bojuje sama so sebou, ale nakoniec predsa len tú ruku znova vystiera. Pohladí ju s arogantným, tak trochu povýšeneckým výrazom v tvári a v sekunde zdrhne, nie len pred ňou, ale aj pred vlastnými pocitmi.

           Nasadá do auta so zmiešanými pocitmi. Viktória je zvláštna, raz sa jej bojí a vzápätí jej očami vyjadruje vďaku. Okrem toho, ona musí teraz uháňať do rodinnej firmy, v ktorej sa už nejaký ten čas neukázala. Aspoňže vie, prečo za ňou včera Monča prišla. Sama nebola schopná o tom rozprávať, tak sa k tomu nakoniec odhodlal Beňo. Jej pravá ruka, priateľ a spoločník v jednom. Benjamín je firemný právnik. 

      Lea parkuje na parkovisku pred firmou, zhlboka sa nadychuje a prichádza k automaticky sa otvárajúcim dverám. Vchádza do budovy a cíti na sebe zvedavé pohľady zamestnancov. Samozrejme že sú prekvapení, neukázala sa vo firme skoro rok. Pred dverami do zasadačky počuje sestrin hlas.

      „Takéto niečo nepodpíšem! Je mi ľúto, ale tento obchod sa konať nebude!“ upozorňuje Monika v miestnosti, kde sa nachádza aj s obchodnými partnermi.

      Otvárajú sa dvere, všetci razom pozerajú tým smerom. Na prahu dverí stojí bývalá konateľka spoločnosti s typicky odmeraným pohľadom. Gaštanové vlasy má zviazané do uzla, na hlave má čiernu baretku. Drahé oblečenie a topánky na vysokých podpätkoch jej len pridávajú na arogantnosti, ktorá vychádza z jej sivých očí.

      „Dobrý deň! Čo sa tu zas rieši, keď nútite moju sestru kričať?!“ rozpráva odmerane a ticho. Lea prechádza k sestre, stavia sa rovno za ňu. Vždy sa zabáva na týchto trápnych stretnutiach. S ňou si nikto nedovolí manipulovať tak, ako s Monikou. Majú z nej strach, no hlavne z jej manžela, ktorý pre ňu predstavuje veľmi trpkú minulosť. Už vás to prešlo? Ty sa začni, prosím ťa, ovládať,“ pozerá na svoju sestru, ktorá od prekvapenia nie je schopná povedať jedno slovo. „Ukáž to sem,“ berie do rúk návrh zmluvy a chvíľu číta.

      Pochopila, že Monika situáciu nezvláda a preto si s ňou obchodní partneri robia, čo sa im chce. Sama dobre vie, že tie nehnuteľnosti sú sestrina srdcová záležitosť. Nevzdá sa ich, už len kvôli ich otcovi. Prečo jej doteraz nikto nepovedal, že firma má problémy? Kvôli tomu sa musela vrátiť? Beňo by to zvládol ľavou zadnou, nech ju zbytočne nevytáča, načo z neho spravila firemného právnika s plnou kontrolou nad jej podielmi? Už vtedy vedela, že Monika to zvládať nebude, aj keď ju splnomocnila na všetky úkony.

      Hádže papiere pred seba, rukami sa oprie o stôl, čím niektorým vytvára dokonalý výhľad do jej výstrihu a zazrie po nich. „Tak, a teraz ma všetci počúvajte! Nebudeme tu chodiť okolo horúcej kaše. Časy, keď ste si robili s mojou sestrou čo ste chceli, sú preč. Síce som jej podpísala splnomocnenie a má plnú kontrolu nad našim majetkom, ale to neznamená, že o ničom neviem! Takže budete jej slovo rešpektovať ako Písmo Sväté! Netrápi ma, či sa vám to páči alebo nie. Jednoducho to tak bude. Keď ju znova budete chcieť dotlačiť do niečoho, čo sa mi nebude pozdávať, presne ako toto,“ dvíha hárky papierov a hádže ich naspäť na stôl, „budete mať problém so mnou! Všetko, čo Monika povie, aby ste urobili, urobíte! V opačnom prípade, kto nechce alebo nebude rešpektovať moje rozhodnutie, môže zdvihnúť svoj rozkysnutý zadok a odpratať sa odtiaľto preč. Jednou vecou je diskusia na úrovni, ale druhou nátlak, tak si začnite dávať pozor, s kým ako hovoríte. Prajem príjemný deň a nechcite, aby sa zo mňa znovu stala konateľka, lebo nikomu z vás sa nebude páčiť spôsob môjho upratovania,“ ku všetkým vysiela silnú nadradenosť a chce odísť.

      „Neviem, neviem, či by si sa mala tak rozkrikovať, ľahko môžeme položiť vašu firmu na lopatky. Zabúdaš, že už dávno nemáte medzi nami také postavenie, aké ste mali,“ púšťa sa do konverzácie päťdesiatnik sediaci rovno oproti Lei a jej sestry, ktorý by svoje brucho mohol používať ako osobný stolík, nehovoriac o neupravenosti celého jeho zovňajšku.

      Lea sa uchechtne. „Zaujímavé, ale vedela som, že to budeš práve ty, kto sa bude brániť. Prečo to tak asi je? Pardon, zabudla som, s nikým iným, okrem teba, problémy nemáme. Je niekto proti? Alebo sa chcete pripojiť na jeho stranu?“ Pozerá po všetkých v miestnosti. Odťahuje si stoličku a sadá si na ňu. Nikto z prísediacich sa neozýva. „Tak v čom je problém? Vieš, aby som bola v obraze, nejako mi unikla pointa toho, o čo sa tu pokúšaš,“ rozpráva na svojho obchodného partnera. Nahne sa k Monike a nahnevane jej zašepká: „Prečo tu nie je Beňo?!“

Monika automaticky odchádza po Beňa.

      „V čom je problém? V kriminálnej minulosti tvojho manžela, a to kazí biznis. No, a ty tiež už máš čo to za sebou. Nebudeme si predsa klamať. Stále si myslíš, že ste jednotkou na trhu, ale to je fuč. Si len podnikateľka, ktorá už nič nezmôže,“ začína vyrývať muž s pivným bruchom.

      Do miestnosti vstupuje Benjamín, vysoký tridsaťštyriročný chlap s tmavými vlasmi, oblečený v luxusnom obleku, aj s Monikou.

      Lea si prekríži ruky pod prsiami a spokojne sa pohojdáva na stoličke. „Hm… tak kriminálna minulosť môjho manžela, a nezabudnime aj na tú moju, ako si to spomenul. Zaujímavé, vieš ty vôbec, s kým sa bavíš?“ na pár sekúnd sa odmlčí a tým prehlbuje napätú atmosféru, ktorá v miestnosti vládne. „Nateraz dám bokom moje nesympatie k tvojej osobe, ale dovoliť si vyhrážať sa mi a v neposlednom rade urážať moju firmu pred obchodnými partnermi? Nie je to tak trochu drzé na niekoho, kto chce odkúpiť pozemky pre svoj Aquapark?“ vychutnáva si tú chvíľu.

      Muž oproti nej len neveriacky pozerá. „Tie pozemky ti nepatria a tvoja firma sa rúti do krachu. Čakáš, že s vami bude chcieť niekto spolupracovať? Mala by si byť rada, že chceme kúpiť tie pozemky a budovy, čo vám zostali. Každý z nás chce len svoje peniaze. To je všetko. Občas si treba priznať prehru.“

      Benjamín chce zasiahnuť, ale Lei na tvári pohráva úsmev a zdvihnutou rukou ho umlčí. „To hovoríš o mojej firme? Pretože my nie sme tí, ktorí sa rútia do krachu. Ty by si sa mal pochváliť, pokiaľ viem, tak si rozvodom prišiel o veľké peniaze. Nie sú to náhodou tie prachy, ktoré ti teraz chýbajú? Alebo sa mýlim? Mimochodom, môžem ťa ubezpečiť, že pozemky, o ktoré si tak dlho bojoval, sú od minulého týždňa vo vlastníctve mojej firmy, nie tejto, ale tej, o ktorej nevieš. To si samozrejme nemal odkiaľ zistiť, pretože je na to informačné embargo. Pekná novinka, však? Takže, kriminálna minulosť môjho manžela a mňa nemá s mojimi firmami absolútne nič spoločné. Toho istého názoru sú aj ľudia, ktorí sa spolupráce s nami vzdať nechcú. Predsa len mám v spoločnosti určité postavenie a prestíž.“ Všetci v miestnosti na ňu otáčajú prekvapené pohľady. Lea povýšenecky hľadí na muža s pivným bruchom. „Pre budúcnosť, ak sa chceš niekomu vyhrážať, najprv si over, či nemôže zničiť on teba. Jednou vecou je miešať sa do nášho spoločného biznisu a tou druhou nútiť moju sestru do niečoho, čo je výhodné len pre teba. Aby som ti pripomenula, tak som dokonca uzavrela zmluvu aj s tvojou, teraz už bývalou, ženou o odkúpení nadpolovičnej väčšiny akcií tvojej firmy. Podľa zmluvy už nemôže odstúpiť, inak by musela platiť mastnú pokutu, ktorú si nemôže dovoliť. Bola dosť ústretová, čo sa tohto týkalo. Sama mi povedala, že ťa mám zruinovať. Neviem, čo si jej vyviedol, ale tá žena ťa z duše nenávidí.“

      „To si neurobila!“ búcha muž po stole.

      „Ale áno, urobila. Od dnešného dňa som plnoprávnou akcionárkou. Pri najbližšom zasadnutí valného zhromaždenia presvedčím predstavenstvo o tom, že si len obyčajná špina, ktorá ničí dobré meno spoločnosti. Tej spoločnosti, ktorá patrí z veľkej časti mne, a samozrejme, môjmu manželovi, ktorého tak nenávidíš.“ Dvíha sa zo stoličky a odchádza z miestnosti tak rýchlo, ako prišla. Za sebou necháva len vôňu parfumu.

      Monika sa rýchlo spamätáva z toho, čo sa práve stalo. Je rada, že tie papiere, ktoré by inak podpísala, môže hodiť do skartovačky. Kedy vôbec Lea stihla odkúpiť tie pozemky? Dokonca jej vôbec nepovedala o odkúpení toľkých akcií. Koľko majetku na svoje meno už má? Vie, že keby chcela predať aj celú firmu, Lea na to nič nepovie, ale zásadné rozhodnutia vždy rieši s ňou, tak prečo sa jej sestra nezdôverila?

      „Tak, páni, ešte niečo?“ pýta sa Monika prísediacich.

      Nikto neodpovedá.

      „V takom prípade na dnes končíme. Všetko ostatné vám pošlem na mail,“ konečne je po dlhom čase rada, že sa jej malej sestričky všetci boja.

 * * *

      Lea prudko otvára dvere na kancelárii svojho blízkeho priateľa Benjamína. Poznajú sa dlhé roky, v podstate ešte z gymnázia. Napriek tomu, že je od Lei o štyri roky starší, ako priatelia sú nerozluční.

      Beňo, ako ho familiárne prezývajú, má svoje dlhé nohy vyložené na stole a spokojne si odfukuje. Predsa len sa mu podarilo to, čo si zaumienil. Prinútiť Leu Soranovú ukázať sa vo firme, ktorej sa od Luciinej smrti vyhýba. Pobavene si premeria vytočenú Leu. Už pozná tie jej ksichtíky.

      „Myslel som, že na poradu neprídeš, ten jeho face stál za to,“ podvihne obočie a vyškerený očakáva z Leinej strany spúšť výčitiek.

      Lea odsunie stoličku na kolieskach, na ktorú si nesúhlasne sadá. „Toto ti nedarujem, si debil?! Načo si ma sem vytiahol? Akože čo si si myslel, že sem rovno nacupitá Lev a hodím sa mu okolo krku ako v pätnástich? Tie časy dávno pominuli!“ nadáva mu Lea a prepaľuje priateľa pohľadom.

      „Nehovor hop, kým nepreskočíš. Veľmi dobre vieš, že to tak bude, tak sa nerozkrikuj, môžeš byť rada, že ma máš. Nikto iný by na to nemal gule,“ zasmeje sa jej Beňo do tváre, lebo vie, že ju to vytočí ešte viac.

      „Vieš, čo je náš problém? Ja tú tvoju idiotskú povahu zbožňujem, a ty to dokonale využívaš, ale všetko má svoje hranice, tak sa maj na pozore. Potrebujem, aby si zatlačil na našu šedú myšku,“ povie Lea tajomne.

      Beňo sa opiera o operadlo stoličky a ruky si zakladá za hlavu. „Ako chceš. Kde máš to dievča?“ Leina sestra Monča mu už stihla zvestovať novinky. Ale nie je si istý tým, že by to bol práve Lev, kto by Lei podstrčil to dievča.

      „Práve si kupuje na seba handry. Priprav zmluvy a prepíš polovicu akcií na Leva,“ odpovedá Lea podráždene. Nechce sa jej rozprávať mu o Viktórii. Monča si určite už pustila hubu na špacír, takže môže očakávať, že to vie aj Lev.

      „Už sa stalo, zajtra sa s ním mám stretnúť. Čo si taká podráždená? Vyriešili sme, čo sme chceli a potrebovali. Všetko máme pod kontrolou, doteraz sa nám podarilo odraziť každý útok.“ Beňo si prudko sadne a prešpikuje Leu pohľadom. Vie, že sa trápi, ale to, čo vidí v poslednej dobe v jej očiach… je taká iná. Akoby všetko vzdala a išla len na zotrvačnosť. Nechce ju takto vidieť. Z myšlienok ho vytrhne Leine rozprávanie.

      „Ten idiot Edo mi ju hodil rovno pred nos, čo som mala robiť? Na mieste by skapala. Presne vedel, kedy budem doma, na takého fafrnka je celkom dobrý, ale keby som ju tam nevymákla, neskončilo by sa to dobre. Ešte k tomu mi povedal, že…“ odmlčí sa.

      „Čo také ti ešte povedal?“ Beňo sa potmehúdsky usmieva. Tak predsa to nebol Lein manžel. Je pravda, že on by sa to neodvážil urobiť.

      „To je jedno, vedel, že keď mi to povie, tak sa o to sprosté decko postarám. Vieš, aká to je otrava? Vkuse sa jej chce revať a ja nemám ani šajn, čo s tým mám robiť! Mám ju upokojiť, že všetko bude dobré, aj keď to tak nebude? Čo si pomôžem s klamstvami? Je to len osemnásťročné decko, nemôžem pred ňou nič povedať! Príšerná situácia. Nechceš si ju zobrať?“ Lea sa zrazu rozhovorí a upriami na Beňa prosíkajúce oči.

      „Zabudni! Len ty jej vieš s týmto pomôcť. Okrem toho, keby si nechcela, tak pri tebe nie je. To ti však vysvetľovať nemusím. Možno je to tvoja šanca na lepší život. Potrebuješ impulz, ktorý ťa poženie vpred. A to dievča je tvojím záchranným lanom. Pomôžeme jej. Hlavne ju nezabi skôr, ako jej stihneš pomôcť,“ doberá si Leu. Zrejme si aj Edo domyslel, kam toto celé smeruje, a preto jej dal priestor na výhovorku. Predsa len ju každý z nás občas potrebuje.

      „Chcem, aby si mi niečo zistil a začal sa trochu činiť…“