Lea Soranová – 4. kapitola

Lea Soranová - Gabrielle Bernátová
  1. kapitola

 

Lea znechuteným pohľadom hypnotizuje ručičku na školských hodinách. Nech už zazvoní, pomyslí si. Karin si vedľa nej niečo čmára do zošita. Celá usedená si konečne natiahne nohy, tak až jej trčia spod lavice. Nanešťastie sedia v stredom rade vpredu a nesúhlasný povzdych učiteľky ju znova dáva do normálnej polohy.

„Dobre decká, vidím, že ste dnes na nič. Takže zatvoríme učebnice a postupne mi jeden po druhom povedzte, či prestupujete na iné školy, alebo budete pokračovať na našom gymnáziu a aké povolanie vás láka.“

„Hrabe jej?“ nakloní sa Karin k Lei.

„Asi, čo jej mám povedať? Že preberiem otcov nelegálny podnik? Som zvedavá, ako by sa zatvárila,“ odpovie Lea šeptom. Pri myšlienke, že sa naplnia otcove slová má chuť vyskočiť rovno z okna. Odkedy je Lev preč, začal sa k nej správať zvláštne. Vyžaduje veci, ktorým nerozumie. Dokonca si všimla aj strach v maminých očiach, ale nemala by byť matka tá, kto bude za každých okolností uprednostňovať svoje deti a ich záujmy pred chlapom? Len kvôli nej je ochotná nevzoprieť sa mu.

Bradu si vloží do dlane a ani náznakom sa nesnaží sledovať situáciu v triede. Za posledné týždne sa toho zmenilo priveľa. Niektoré veci nestíha spracovať a napriek tomu musí kľučkovať medzi otcovými potrebami zaúčať ju do tajov svojho „biznisu“ a vlastným presvedčením, že raz to celé sama ukončí. Na jednej strane ju ubezpečuje, ako ju má rád a na druhej ju sám vystavuje tomu najväčšiemu nebezpečenstvu. Jednoducho nechápe, kde sa stala chyba. Prečo ona? Prečo nie Monika? Alebo niekto iný?

Po chvíli sa dostáva na radu ona. Najradšej by sa zahrabala niekde pod zem a nechala červíkov, aby ju zožrali za živa. Má vôbec Ďoďo právo diktovať jej čo bude alebo nebude?

„Tak Lea? Čo máš v pláne vo svojej budúcnosti?“ hodí po nej očkom mladá učiteľka.

Lea si neodoprie uchechtnutie. „Myslíte ako povolanie? Či si chcem nájsť podradnú robotu, platenú tak na hovno, že z toho neuživím seba a nie ešte nejaké to decko? Nemám v záujme zamestnať sa ako posledný vandrák, čo bude počúvať idiota, ktorý sa nejakým zázrakom dostal k prachom a myslí si, že je borec. Jedinou mojou úlohou v živote je byť manželkou nejakého manžela,“ v miestnosti nastáva hrobové ticho. Radšej som mala držať hubu, povie si potichu, potom ako na ňu smerujú všetky pohľady v triede. Vlastne vyslovila fotrove zbožné želanie.

Dokonca aj Karin na ňu vyguľuje oči.

„Lea, to snáď nemyslíš vážne? Manželka nie je povolanie, a okrem toho…“

„Naozaj nie je? Od rána do večera riešiť, či sa chlap najedol, preberať s ním všetky problémy, vedieť ho zastúpiť, keď má on chrípočku. Porodiť deti, postarať sa. Prať, žehliť variť, upratovať, uspávať, kúpať, platiť účty a popritom poslúžiť mužovi ako potrebuje, to nie je podľa vás zamestnanie?“ neopísala náhodou pracovnú činnosťou vlastnej matky? Je znechutená z vlastného života.

„Prestaň rozprávať tak hrubo, zavolám si do školy tvojich rodičov! V poslednej dobe to s tebou ide dolu vodou.“

„Keď sa im uráči dôjsť,“ Lea sa skepticky zasmeje.

„Lea! Čo sa to s tebou deje? Takáto negatívna si nikdy nebola,“ zaborí do nej nepríjemný pohľad učiteľka.

„Ale ja nie som negatívna, nebudem sa predsa tváriť, že je všetko v poriadku, keď to tak nie je. Stačí, že to robia všetci okolo, na čele s vami.“ Odbije učiteľku a prestáva si ju všímať.

Napriek silným rečiam si nevie pomôcť, proste jej ten zasraný Lev chýba. Už je to vyše mesiaca. Dostala od neho listy, ale nie je schopná mu na ne odpísať. Nemôže prestať myslieť na tú poslednú noc. To ako sa jej chytal, ako ju objímal. Bola hore, iba predstierala, že spí. A napriek tomu… začína jej z toho šibať. Najradšej by sa rozplakala. Sama nechápe ako sa do neho dokázala tak zamilovať, ale on je jednoducho Lev, potrebuje vôbec na niečo také racionálne vysvetlenie?

Yuri má pravdu. Možno jej chcel dopriať čas, o ktorom si myslí, že ho potrebuje. Musí so sebou niečo urobiť. Kráľovná Viktória sa za každých okolností správala ako dáma na úrovni. Dovolila by vôbec, aby jej úsudok ovplyvnili city? A čo ak je to práve v tom, že tie city úsudok ovplyvňovať istým spôsobom majú? Od toho rozhovoru s mamou sa cíti divne. Naozaj všetci vidia ako je do Leva buchnutá? S hlavou položenou na vyložených rukách na lavici sa snaží opatrne utrieť slzu, ktorá jej steká po líci. Chce ho pri sebe. Už ani radšej nevychádza z domu, vidí ho všade. Včera dokonca išla k nemu do bytu. Pripadá si ako fetišistka, zaspala s jeho mikinou v ruke a zobudila sa s tým, že ju očuchovala.

„Si v pohode Lea?“ štuchne do nej Karin.

„Dajte mi konečne všetci pokoj a nevypytujte sa ma, či je všetko v poriadku,“ vybuchne. Akurát zvoní a ona rýchlosťou blesku beží na toalety. Skryť sa, pred všetkými. Chce svätý pokoj. Čo to nikto nechápe? Nechce zdediť po otcovi niečo, o čo nikdy nemala záujem. Chce Leva, ale nie tak, aby bol k tomu nútený. Ako sa má vymotať z tej pavučiny klamstiev? Nevie si pomôcť. Zamkne sa na záchode a potichu plače.

„Šak, čo mu neodpíšeš na tie listy? Jáj Lea, vylez z toho hajzla,“ snaží sa k nej dobúchať Karin.

„Nechaj ma!“

„Nenechám a dobre to vieš, vylez odtiaľ, lebo preskočím kabínku a budú si myslieť, že spolu niečo máme,“ snaží sa odľahčiť situáciu.

Lea pod náporom jej slov otvára dvere. Utiera si slzy a prijíma od priateľky vreckovku, ktorú v sekunde aj použije.

„Ty si inak dobre strelená ženská, mala si sa ním po tej diskotéke vyspať. A prestaň nosiť tie zasrané kanady, šak sa ťa nikto nedotkne už len kvôli nim. Nejdeš dnes na tú tanečnú? Mohla by si sa vyspať aj s tým tvojim fešákom,“ doberá si kamarátku a ťahá ju na chodbu.

„S ním asi ťažko,“ hodnotí Lea a zasmeje sa.

„Konečne sa smeješ, čo si sa tak strašne do toho Leva rachla? Ja som sa zmierila s tým, že s Hugom spolu nebudeme. A ty tu reveš kvôli…“ zarazí sa, „do prdele, aj ja by som revala, keby som sa do neho buchla, chúďa moje, šak ty musíš byť na franforce. Už som ticho.“

„Karin!“ zahriakne ju Lea.

„Čo? Lev je Lev, pomôžeš si? A ešte k tomu tá trapácka dohoda medzi vašimi fotrovcami, ja ti neviem, ale čo keď je ten chalan ozaj tvoj osud? Ako inak si mám vysvetliť tú tvoju…“ začaruje jej rukami pred nosom, „zamilovanosť? Pôjdeme k veštici, ona ti pomôže, uvidíš.“

„Si retardovaná,“ Lea sa zvrtne na päte a ide radšej do triedy.

„To som pochytila od teba Kapitánová, raz budúca Soranová.“

 

* * *

Lev prichádza k bráne a zisťuje, že jeho návšteva nie je Lea, ale jej matka.

„Monika?“ keby sa dalo, z očí by jej šľahali plamene zúrivosti.

„Prekvapený? Keď mi okamžite nepovieš, čo sa medzi vami stalo v tú noc, zabijem ťa sama!“ jej tón je silno agresívny.

„Nič sa nestalo, čo má toto znamenať!“ opätuje jej paľbu.

„Čo to má znamenať? Lea je totálne mimo, v škole sa na ňu začínajú sťažovať učitelia. Doma ledva prehovorí dve slová. Jediná osoba, s ktorou komunikuje na úrovni je Lucka. Preboha živého Lev, Lea sa mi začína strácať pred očami. Čo si jej urobil?“ zúfalstvo v očiach Leinej matky ho zrovnáva so zemou.

„Pre kristove rany, ani som sa jej nechytil. Jak mám vedieť, že s ňou niečo nie je v poriadku, keď mi ani len neodpíše na list? Čo sa tam, kurva, deje? Som preč ledva mesiac!“ rozčúli sa.

„Ona je tak brutálne do teba zamilovaná… ja si to neviem vysvetliť, akoby sa hnevala na celý svet, lebo si preč. Odkedy si odišiel schudla. Nechce poriadne jesť, bojím sa o moje dievčatko… Ešte k tomu Ďoďo, bojím sa o ňu. Nezvláda ten nápor, ako ju mám ochrániť pred ňou samou, keď ju nedokážem ochrániť pred jej otcom?“ rozplače sa.

„Piče! Čo mám ako teraz robiť? Nemôžem odtiaľto zdúchnuť. Nech mi Ďoďo vybaví opušťák, aj Jurovi, a čím skôr. Ja si s ňou poradím, a nabudúce mi vieš aj zavolať! Hlavne sa ukľudni, Lea to dá. Musím ísť.“

Odchádza od nej nasraný. Čo tej Lee šibe? Nemá zmysel jej písať listy, asi je rozhodená aj z nich. Len čo príde na chodbu, kde umýva s Jurom schody, tak rovno kopne od nervov do kýbľa.

„Čo je?“ zvrtne k nemu hlavu Juraj kľačiaci na zemi.

„Lee to drbe na hlavu, Ďoďo nám vybaví opušťák. V škole sa na ňu sťažujú, prestáva jesť a najnovšie aj rozprávať. Odkiaľ som mal ja do riti, vedieť, že to bude tak ťažko znášať?  Monika je v riti. Kurva, čo sa tam zas deje? Musím zavolať Borisovi, Ďoďo má s Leou svoje plány.“ Posledné slová vraví viac sám sebe ako kamarátovi.

Juraj sa nad jeho poznámkou o Leinom otcovi nepozastavuje, nemá zmysel rozmýšľať nad tým, čo si ten vyšinutý mozog zasa vymyslel. Preto reaguje len na zmienku o Lei. „To bolo očividné už len z toho ako bola vykoľajená po tej divnej noci, si zadubený, či čo?“ nechápavo nad ním krúti hlavou. „Hlavne sa spamätaj, lebo za chvíľu príde ten kretén!“ upozorňuje Leva na blížiacu sa pohromu v podobe ich nadriadeného.

„Čo do mňa rýpeš? Nemal by si ma len tak náhodou podporiť? Si ty ozaj kamoš,“ kľakne si k nemu a pokračuje v umývaní dlážky.

„Práve preto, že som jeden z tých pravých kamošov, ti hovorím, čo si myslím, ale keď nechceš… chudera Lea, musí byť totálne v riti. Vieš čo?“ zvrtne k priateľovi pohľad. „Doteraz si mi nevysvetlil, prečo si ju ešte nedal dole.“

Lev si kapitulačne sadne na zem.

„To sa pýtam aj ja sám seba. Ja ti neviem Juro, Lea je proste Lea. Odkedy sa ju snažil ten kokot znásilniť… možno mám nejaký blok, nechcem, aby sa mi zľakla. Chcem, aby si to užila a okrem toho, je medzi nami dosť veľký vekový rozdiel.“

„Nevyhováraj sa na vek, na to sme trochu iný páni,“ zasmeje sa. „Ale tou tvojou,“ ukáže úvodzovky, „zdržanlivosťou, nepomáhaš ani jej ani sebe. Ok, beriem, bola hotová aj z toho idiota na diskotéke, ale z teba nie. Ani Viktor jej nevadí. Pochop, že je do teba buchnutá, či si to priznáš alebo nie. Síce nechápem, čo na tebe vidí, ale čo už. Nemáš blok ty?“

„Možno aj áno… do prdele, nehovor mi o nej, lebo ma šľahne, teraz budem len nervačiť, lebo neviem, čo s ňou je. Je toto život…“

 

* * *

Znova a znova ju núti skúšať si kroky, ktoré ovláda. Práve k nemu dvíha zrak a na jeho tvári sa pohráva pobavený úsmev.

„Si robíš zo mňa srandu? Nebudem donekonečna opakovať tie isté kroky. Som unavená,“ zadychčaná si na lavičku v telocvični. Yuri dnes prišiel ostrihaný, na krátko, trochu ju to prekvapilo, ale musí uznať, že konečne vyzerá normálne. Tie polodlhé vlasy mu veľmi nesedeli.

„Aspoň si prišla na iné myšlienky, na napi sa,“ podáva jej fľašu s vodou.

„Milé od teba, včera prišiel nový list od Leva a Karin mi navrhla, že by som sa mohla vyspať s tebou,“ oznamuje popri prehĺtaní.

„Veľmi by sme ti tým nepomohli. Čo písal Lev?“ vytrhne jej fľašu z ruky a čaká na odpoveď.

„Že zas drhol dlážku, majú tam nejakého idiota nad sebou, zabudla som akú má hodnosť a že ich peskuje za každú sprostosť. Chýbam mu a bla, bla, bla…“

„Tak bla, bla, bla? Odpíšeš?“ sám je zvedavý.

„Nie, na čo, neviem čo mu mám napísať. Viktor mal vtedy na diskotéke pravdu, správam sa ako malé nezodpovedné decko. Nečudujem sa Levovi, že ma tak aj berie.“ Pri spomienke na neho jej telom prebehne známe vzrušenie.

„A nemôže to byť v niečom inom?“ Yuri hodí po Lee uterák.

„V čom?“ dvihne k nemu zrak.

„Možno ťa má skutočne rád, ani raz si si nepripustila myšlienku, že jeho správanie súvisí s akou-takou úctou k tebe? Je to Lev Soran, keď neprefikol pol mesta, tak je v celibáte. A pri tebe je možno aj sám v rozpakoch a možno len chce, aby si mu sama dala vedieť, že môže, že si pripravená. Si povieš, ale moja prvá baba bola tiež panna, ale s ňou som sa nemohol rozprávať takto na rovinu. Ten prvý sex, nie je vždy bohviečo. Možno sa aj on sám bojí, že ťa sklame. Keď ťa má rád nerozmýšľa len nad tým, ako ho do teba strčiť, užiť si a mať pokoj. Skôr ho napadá, že čo ak ťa vystraší, alebo…“

„Lev nie je z ničoho zosratý,“ odpovie Lea so smiechom.

„To nehovorím, ty telivo. Chcem tým povedať, že ťa má rád až príliš a chce, aby to prvý raz bolo pre teba jedinečné. Vieš, tak ako si to vy babenky viete vysnívať. Takže keď príde niekedy na opušťák domov, ukážeš mu, že už si veľká a krásna dáma, ktorá dokáže zdolávať prekážky rôzneho typu,“ podáva jej ruku.

„Občas by som chcela byť ako kráľovná Viktória,…“

Yuri si Leu k sebe prudko pritiahne. „Nikto nikdy nepovedal, že nemôžeš byť kráľovou svojho sveta. Stačí, ak budeš sama sebou. Kráľovná Viktória bola vo veľa ohľadoch jedinečná osoba. A ty si tiež, stačí len vypilovať tvoje nevkusné a chlapčenské správanie. Kým príde Lev, urobím z teba ženu. Dohodnuté?“ pritisne si ju k sebe a stretáva sa so strachom v jej očiach. Keď ho s ňou otec zoznámil, myslel si, že je to len ďalšia do jeho postele. Rovnaká ako ostatné. Z jednej časti úplne chápe prečo sa k nej Lev správa ako ku kráľovnej. Ona si ani sama neuvedomuje svoju krásu, to ako žiari na všetky strany. Zosobňuje najväčšie hodnoty jej rodiny.

„Nechám to teda na teba, ale nevytlčieš zo mňa moju zlú polovicu,“ povie Lea potichu a o vie, že tým myslela niečo, čo ju veľmi ťaží, niečo, o čom vie len ona. V sekunde ich dáva do pohybu a spoločne tancujú po celej telocvični, ktorá patrí len im dvom.

 

 

* * *

Zazvoní na prestávku a ona zostáva v triede sama s Karin. Triedna učiteľka, jej prikázala zostať tam, majú prísť jej rodičia. Nečakala, že sa dostavia. Má blbý pocit z toho, čo im chce triedna nakecať, bude mať problém ako hovädo.

„Neboj, šak ta nezabijú. Jebnutá učka, mala ti dať pokoj,“ upokojuje Karin priateľku, ale k nej slová nedoliehajú.

Otvárajú sa dvere, cez ktoré prechádza Monika s Ďoďom. Ich tváre napovedajú, že sú skutočne nasraní, otec teda určite.

„No čo kráska!“ začne Ondrej tvrdým tónom, ktorý predstavuje riziko. Už to pozná. Zvykla si.

„Čo ti povedala?“ opýta sa Lea arogantne a ani  za mak sa nemieni postaviť.

Do triedy vchádza triedna.

„Karin, ty môžeš ísť preč,“ povie svojej žiačke, ale Ondrej ju zastaví.

„Tá tu zostane tiež, vy dve nám máte čo vysvetľovať!“

Monika je ticho a aj Karin si všíma, že za maskou arogantnej ženy držiacej stranu svojmu mužovi sa skrýva ustráchaná žena, bojaca sa tvrdej rany od chlapa, ktorý jej každý deň vraví, ako ju miluje.

„Čo chceš vysvetliť?“ Lea sa postaví a pristúpi ku Karin.

„Ako sa to so mnou bavíš?“ zhúkne Ondrej, čím vystraší aj triednu učiteľku. Všíma si, že ani jeho hrubý a tvrdý tón Leu nevyvádza z rovnováhy.

Monika vie, že to nedopadne dobre a priloží manželovi ruku na rameno. Musí ho upokojiť. Kypí v ňom zlosť. Ak ho neupokojí…

„Monika teraz nie!“ osopí sa na manželku.

Lea rýchlo presmeruje jeho pozornosť na seba. „Ako chceš, aby som sa s tebou bavila? Veď ani neviem, čo odo mňa chcete. Tak som dostala pár gúl, no neposerme sa z toho. Doteraz si mal všetko u prdele a ter…“

Nestíha dopovedať. Na tvári jej pristáva otcova tvrdá päsť. Tlak po tak silnom údere ju odhadzuje cez pol triedy. Karin k Lee okamžite pribieha a spolu s triednou učiteľkou šokovane pozerá na zúriaceho Ondreja Kapitána.

„Tak si to povieme inak, slečna! Ešte raz si dovoľ mi nejako odporovať a neskončíme len pri jednej facke cez papulu, jasné! To čo si ty dovoluješ? Ako si dovolíš…“

„Pán Kapitán, teraz to preháňate,“ učiteľka sa chce dostať ku kľačiacej žiačke, ale on ju zastavuje.

„Vy čušte! Zavolali ste ma sem, že s ňou máte problémy, ubezpečujem vás, že tie problémy práve pominuli,“ vykročí k dcére, no tentoraz sa pred neho postaví manželka.

„Vypadni domov! A upozorňujem ťa, že sa k nej nepriblížiš! Ešte raz zdvihni ruku na moje dieťa a vyriešim si to z tebou ja!“ jej ostrý tón ho v sekunde skrotil. Monika mu odporuje, na verejnosti? Pred cudzími ľuďmi? Okamžite sa spamätá a pozerá na rozbité ústa svojej nádhernej dcéry. Udrel ju. Znova ju udrel, ale ako inak ju má pripraviť na tvrdý svet vonku. Tam bude dostávať tvrdšie rany. Miluje svoju rodinu nadovšetko, ale občas človek musí obetovať viac, než by za normálnych okolností druhý zvládol.

„Na čo či ma sem teda ťahala? Vybav si to sama, ale doma sa porozprávame dievčatá, toto takto nebude…“ vychádza z triedy a treskne dvermi, tak až žiaci na chodbe zostanú v sekunde ticho.

 

Monika priskočí k dcére a chce si prezrieť zranenie, ktoré jej Ďoďo spôsobil.

„Leuš…“ kľakne si k nej, no dcéra sa v okamihu postaví. Pozrie na matku s neskrývaným odporom.

„Dajte mi už pokoj, dostala som cez držku, to si chcela nie? Fajn, šou si si užila, môžeme pokračovať, chceš si udrieť aj ty?“ Nikdy v živote nechcela byť taká tvrdá k žene, ktorá ju vychováva, ale ako inak sa k nim má správať?

„Zlatko, toto som nechcela…“

„Nechceš veľa vecí a aj tak sa dejú, zatváraš oči pred všetkým, čo urobí, ale ja nie som ty, nebudem ako on!“ povie tichým, no arogantným tónom. Chce z nej Ďoďo mať bezcitnú a poslušnú dcérenku? Tak mu ju dopraje. „Začína hodina, mala by si ísť preč…“ upozorní Moniku a začne upravovať lavice. Šokovaná učiteľka neschopná slova sa len prizerá veľmi napätej situácii.

„Dobre, zlatko, zoberiem ťa k lekárovi…“

„Choď domov, nič mi nie je.“ Povie Lea bez akéhokoľvek citu. Potom, čo spoločne s Karin upracú lavice a sadnú si k svojim.

„Prepáčte, ja sa naozaj veľmi ospravedlňujem. Nechápem, čo to do manžela vošlo, nikdy takýto nie je,“ Monika sa snaží obrániť pred triednou, ale ako sama vidí, je jej to k ničomu. Bez slova odchádza preč a necháva ich samé v triede.

„Lea si v poriadku? Prečo si mi nepovedala, že máte doma problémy? Nahlásim to na sociálke, otec ťa nemôže takto mlátiť!“ chytí žiačke tvár a prezerá si modrajúce oko.

„Nikam nevolajte, aj tak to prd pomôže, ja si s ním poradím sama a nechytajte mi to, bolí to aj bez toho!“ odstrčí triednej ruku.

„Prepáč…“ ospravedlní sa učiteľka.

„To si strčte viete kam, nechajte ma už konečne všetci tak. Každý si myslí, že má právo rozhodovať za mňa, uvedomte si konečne, že mám aj vlastný rozum.“ Uzavrie debatu práve vo chvíli, keď do triedy vchádzajú žiaci. Je len jeden človek, ktorého sa otec bojí viac ako kohokoľvek iného. Raz toto všetko skončí a ona uvidí svetlo na konci tunela.

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *