Lea Soranová – Tajomstvá minulosti – prológ + 1. kapitola

Lea Soranová - Gabrielle Bernátová

„Náš život určujú tie prvé tri minúty smrti, kedy všetko dáva zmysel. V tých chvíľach si uvedomíme, že Satan nie je ten, kto za všetko môže. On je len voľba. To naše rozhodnutia, vytvárajú hriechy, z ktorých sa buď poučíme alebo skončíme v pekle.“  

 

Kopla. Potvorka krpatá, už nech má pôrod za sebou. Kristínka, Lucas získa skvelú malú sestričku a ich život znova naberie nový smer. Už len dva mesiace. Naklonená nad synom v postieľke sa usmieva. Z dolného poschodia počuje krik, príliš známy krik. Okamžite berie do náručia svoje dieťa a na chodbe sa stretáva s tehotnou Viktóriou. Aj ju to čo chvíľa čaká. Spoločne bez slova schádzajú dolu schodmi a pohľad, ktorému sú svedkami ich priam priklincuje k zemi.  

Po dome im behajú kukláči. Zrazu sa zbrane nasmerujú na ne.  

„Viky iba dvihni ruky,“ povie potichu Lea a opatrne prichádza k mužom.  

„Okamžite zložte tie zbrane, mierite na dve tehotné ženy a na moje dieťa!“ povie prísne, v tom sa muži uvedomujú, no Leu už zaujalo niečo iné. Lev oblečený len v teplákoch, bosí… leží na zemi a ruky má spútané za chrbtom.  

„Preboha Lev!“ v sekunde podáva Viktórii svoje dieťa a chce sa predrať k manželovi.  

„Lea, nie!“ skríkne Lev.  

„Zabudni, č… čo… to má znamenať? Okamžite pustite môjho manžela, nemôžete ho zobrať preč, to nedovolím, už ma nesmie opustiť,“ popadá ju panika. Tretíkrát od neho odlúčená byť nechce. Mozog jej horúčkovito premýšľa. Zamaskovaným mužom sa podarí postaviť Leva na nohy.  

V tej sekunde sa mu Lea prisaje na pery. Ruky mu ovinie okolo krku a nechce sa ho pustiť. Jeden z mužov sa ju snaží hrubým spôsobom od manžela odtrhnúť.  

„Lea, pusti ma! Musím tam ísť, neboj sa, pustia ma! Nič som neurobil, jasné? Prídem domov!“ nepríjemne pozrie na muža, ktorý sa snaží Leu od neho odtrhnúť.  

„Jebe ti?! Je tehotná! Ublíž jej a skapeš ty parchant!“ 

Lea púšťa manžela.  

„Si jebnutý? Keby si jej ublížil, tak máš na krku takú žalobu, že sa z toho posereš!“ dohovára jeden z mužov chlapovi, čo drží Leu.  

„Boris!“ zhúkne Lev.  

„Už som tu,“ do obývačky prichádza vysoký, tmavovlasý rodinný priateľ.  

„Postaraj sa o ňu a zober ju opatrne do nemocnice, či jej ten kokot neublížil!“ rozkazuje Lev a dostáva obuškom do brucha.  

„Sklapni!“  

Už nikdy nechcel vidieť ten zúfalý pohľad vlastnej manželky. Prisahal jej, že ju viackrát neopustí. No teraz si nie je istý tým, či sa mu skutočne podarí z lochu dostať. Ako ju má ochrániť pred tým psychopatom, keď nebude doma?  

„Prečo ho bijete? Správajte sa…“ začne kričať Lea, ale Boris ju stiahne opatrne k sebe.  

„Pozri, Lev to prežije, prežil aj horšie, sme tu s tebou jasné? Žiadne úteky, zostaneš skrytá v tomto dome, kým ten kokot neskončí buď za mrežami alebo pod zemou. Kristína a Lucas ťa potrebujú,“ prudko ju objíme a muži odchádzajú s jej manželom.  

Kým si Lea skutočne uvedomí, čo sa deje, jej manžel sa nachádza pri jednom z policajných áut.  

Na ich pozemku sa vytvoril húf sledovateľov na čele s televíziami a novinármi. Levovi sa vôbec nepáči nepokoj, ktorý vznikol. Nemôžu odkontrolovať každého človeka.  

Lea sa odtiahne od Borisa a uteká ku vchodu, nepustí ho. Nemôže, nemôže dovoliť, aby jej ho znova ukradli. Nezoberú jej muža a ich deťom otca. Boris doskakuje k Lee a snaží sa ju zadržať. 

„Leeev!“ zúfalý krik, ktorý vychádza z jej hrdla zachytávajú aj prítomné kamery. Myká sa, trhá, chce ísť s manželom, ale Boris je prisilný. Slzy jej stekajú po tvári cícerkom.  

„Lea, skri sa, kurva! Boris!“ Lev sa zvrtne k jednému z kukláčov. „Keď sa okamžite nepostaráte o bezpečnosť mojej ženy, vyzabíjam vás tu jedného po druhom! Urobíte rošambo, ale upratať si po sebe ten bordel…“  

Zaznie výstrel… všetky oči hľadajú osobu, ktorá strieľala a niekoho zraneného. Lev otočí pohľad na manželku padajúcu do náručia Borisovi. Okamžite sa rozbehne k nej, nereaguje na upozornenia policajtov. Vchádza do domu, v ktorom sa už Lea s Borisom nachádza.  

„Kurva, rozpútajte mi tie ruky!“ Boris pohotovo vyberá kľúč zo svojich rifiel, Juraj zatiaľ drží ruku na Leinej hrudi.  

Lev si rýchlo uvoľňuje ruky a nahne sa nad zranenú manželku.  

„Lea, Lea pozri sa na mňa! Kurva, zavolajte niekto záchranku!“ huláka.  

„Lev, si pri mne!“ povie Lea potichu, skoro nezachytil jej slová.  

Je tam veľa krvi, príliš veľa krvi.  

„Rozprávaj so mnou, jasné? Leuška moja, nesmieš ma opustiť, mysli na Kristínku, potrebuje ťa, Lucas ťa potrebuje, ja ťa potrebujem. Nemôžeš nás opustiť,“ priloží si pery na jej čelo.  

„Kristínku musia okamžite zo mňa vybrať, nesmie sa jej nič stať. Naša princez….“ odpadáva.  

„Lea? Lea! Lea!“ prefacká ju, snaží sa prebrať nevládnu ženu vo svojom náručí. Jeho najhoršie obavy sa mu práve napĺňajú. Strelili ju priamo do srdca. Prvýkrát za život sa modlí k Bohu. Bez ohľadu na ľudí okolo plače. Ona musí prežiť, musí… 

„Pane, potrebujeme sa k nej dostať,“ prihovára sa mu záchranár. 

Viky plače, prichádza k Levovi stojacemu nad zranenou manželkou, on si bez ohľadu na prítomných berie svojho plačúceho syna do náručia.  

„Musíme ju okamžite previesť do nemocnice, dieťa musí ísť von cisárskym rezom, pokúsime sa zachrániť aspoň to,“ povie záchranár svojim kolegom. Lev priklincovane stojí medzi verajami a sleduje dianie okolo seba. Lea nesmie umrieť.  

 

„Keby sa mi aj malo niečo stať, prisahaj mi, že nič nevyvedieš, naše deti ťa potrebujú. Obe. Kristínka sa narodí a potrebuje svojho otecka,“ leží manželovi na hrudi a prijíma do seba všetku lásku, ktorú jej poskytuje.  

„Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, Lea, aj keby som mal skapať, ty zostaneš živá. Milujem ťa,“ zmietajú ho obavy z toho, čoho je ten chlap schopný. Úplne mu preskočilo.  

„Myslím, že tomu nedokážeme zabrániť, ide po mne, pretože chránim Felixa, ale nemôžem mu ho dať. Sľúb mi, že keď sa tento chaos skončí, pobalíme si veci azmizneme niekam preč. Ďaleko, aby nám dal každý pokoj. Nechcem tu žiť. Odkedy som sa narodila, je to len jedna veľká pohroma. Chcem, aby naše deti vyrastali v bezpečí a to sa tu nedá.“ Dvíha k nemu hlavu.  

„Sľubujem.“ 

 

Jurajovi podáva svojho syna, z vešiaka na chodbe berie hrubú mikinu a zbieha do garáží pod domom, nasadá do svojho Mercedesu. Rýchlosťou blesku vychádza von a mieri rovno za sanitkou. Húkačky za jeho autom si nevšíma, nezastaví, kým sa neubezpečí, či je jeho žena v poriadku. Musí to prežiť, ona to musí prežiť. Je to predsa Lea Soranová, najsilnejšia a najodhodlanejšia žena akú kedy stretol. Nemôže po tom všetkom len tak umrieť, nemôžu mu ju zobrať. Na to nemajú právo, nikto nemá právo…  

Ide priamo za sanitkou, nevšímajúc si červenú na semaforoch, všetky autá stoja, húkačky ich upozorňujú, že sa niečo deje. A jemu vyzváňa záložný mobil na sedačke spolujazdca.  

„Lev!“ ozve sa mužský hlas z druhej strany.  

„Samo, ja ho zabijem, keď to Lea neprežije skončil som zo všetkou dobrotou! Vyzabíjam ich jedného po druhom! Rozumel si? A postaraj sa, aby mi tí kokoti, čo pustili na môj pozemok tú zgerbu, dali pokoj! Nepohnem sa od svojej ženy a dcéry!“ zloží a behom nanosekundy parkuje. Rozuteká sa k sanitke, z ktorej vyberajú jeho polomŕtvu manželku. Jediné čo zachytáva sú slová sanitára, ktorý oboznamuje prichádzajúceho lekára o tom, ako Lea upadla do šoku, že stratila príliš veľa krvi a rýchlo musia urobiť cisársky rez, kvôli dieťaťu. V sekunde je pri svojej žene a uteká aj so zdravotníkmi k operačnej sále.  

„Vy sem nemôžete, počkajte tu, ste jej príbuzný?“ vytláča Leva sestrička zo sály.  

„Je to moja žena, jej krvná skupina je A pozitív, je v siedmom mesiaci tehotenstva, ona…“ 

„Pane, nechajte nás robiť svoju prácu, počkajte vonku,“ vytlačí Leva na chodbu a zabuchne mu pred nosom.  

 

* * * 

„Hlásime sa priamo z nemocnice, kde previezli postrelenú manželku známeho mafiánskeho bossa Leu Soranovú. Podľa nám dostupných informácii je ešte stále na operačnej sále v kritickom stave. Podotýkame, že Lea bola v siedmom mesiaci tehotenstva, ktoré muselo byť zo zdravotných dôvodov prerušené. Dieťa Soranovcov sa práve nachádza na novorodeneckom oddelení v inkubátore a sama Lea Soranová bojuje o život.  

Kto stojí za tak  brutálnym činom vedia zrejme len zainteresovanípodarilo sa nám však zistiť, že celé zatýkanie Leva Sorana bolo vykonštruované, aby vylákali z bezpečnej zóny jeho ženu. Ako je nám známe Lea Soranová sa v poslednej dobe stránila verejnému kontaktu zo strachu o svoj život. Ako môžete vidieť jej manžel veľmi ťažko znáša situáciu. Sami sme boli pri tom, keď neznámy páchateľ vystrelil na bezbrannú tehotnú ženu, no zábery z incidentu sme sa kvôli citlivosti situácie rozhodli neuverejňovať. Môžeme však povedať len toľko, že celá táto vec okolo klanu Soranovcov je veľmi podozrivá. Keď získame nové informácie budeme vás informovať.“  

 

„Pošli tých hajzlov preč!“ povie Lev Hugovi sediacemu vedľa neho. „Už sú to štyri hodiny, neprežijem bez nej sekundu, ak ju nezachránia…“ zúfalo si zahrabne do hlasov a dovoľuje svojim citom predrať sa na povrch.  

„Je to Lea, ona sa tak ľahko nevzdá, Viky s Lucasom a Karin som dostal do zabezpečeného domu, budú v poriadku, Emo je s nimi aj s Borisom. Juro ide sem a ja tu tiež zostanem,“ robustný potetovaný Hugo sa snaží upokojiť priateľa, ale stretáva sa s jeho zúfalstvom v očiach.  

Dobieha za nimi Juraj.  

„Som…“  

Vzápätí sa otvárajú dvere, z ktorých vychádza lekár. Pozrie zničene na Leva, ktorý hneď stojí na nohách.  

„Žije. Guľka zasiahla srdce, ale našťastie nepreťala tepnu. Teraz ju prevezieme na JIS-ku, kde sa o ňu postará kvalifikovaný personál. Týchto prvých dvadsaťštyri hodín je rozhodujúcich. Momentálne to už je v rukách vašej ženy,“ bola to príliš náročná operácia, prakticky boli dve, museli ju najprv udržať nažive, kvôli dieťaťu. Následne ju rýchlo zažiť a medzi tým operovať hlbokú ranu po strelnej rane.  

Po chvíľke Leu prevážajú do izby a Lev sa od nej nechce pohnúť na krok.  

„Leuš, už bude dobre, Kristínka je v poriadku, je v inkubátore, ale je to naša dcéra, ona to dá, len nás prosím neopúšťaj,“ chce s nimi nacválať dovnútra. 

„Musíte sa sterilne obliecť, aby sme sa vyhli infekcii. Volal nám pán Herban, môžete tu byť, ale prosím, dodržujte naše pokyny,“ zastaví Leva staršia, no milá sestrička.  

„V poriadku, urobím, čo je treba,“ odpovie Lev rezignovane.  

„Chalani, nájdite toho parchanta!“ obráti sa na priateľov, ktorí len prikývnu a v mžiku sú preč.  

 

* * * 

V noci išiel za synom, predtým navštívil svoju predčasne narodenú a prenádhernú dcéru. Teraz nad ňou stojí znova. Je tak malá, tak bezbranná. Inokedy by rozpútal vojnu, ale teraz? Zrazu nevie, čo má robiť. Mal ich zobrať preč, odísť a venovať sa len svojej nádhernej rodine, namiesto toho sa vždy pripletú do nejakých sračiek. Nemôže prísť o Leu, jedinú ženu, ktorú vo svojom živote skutočne miloval.  

Duchom neprítomný odchádza od dcéry k manželke, kde ho už čakajú Juraj s Borisom. Obaja vidia, že je na tom zle. 

„Si nespal celú noc, čo?“ podotkne Boris.  

„Ty by si spal? Zistili ste niečo?“ chce, aby mu povedali, že toho hajzla našli a rozporciovali, vyvesili jeho hlavu na radničný balkón a pekne ju tam upražili.    

„Nie, ale robíme, čo sa dá, ako je na tom Lea,“ odpovie Juraj.  

„Neviem.“ 

Spoločne vchádzajú na oddelenie smerujúce k izbe intenzívnej starostlivosti. Prichádzajú do chaosu. Za pätami majú zas toho otravného novinára, s ktorým sa Lev nemá momentálne ani len chuť vybavovať. Rýchlo prejde k izbe, kde leží jeho žena.  

Postaví sa medzi dvere a posledné čo zachytáva sú lekárove slová. 

„Čas smrti deväť sedemnásť miestneho času, všetko ostatné spíšem do správy, treba informovať jej manžela.“ 

Pozerá na nehybné telo svojej manželky a rezignujúci personál. Od zúfalstva padá na kolená.  

„Nie… to nemôže… to nie je pravda…“ mrmle si popod nos.  

„Pán Soran, veľmi mi to je ľúto, robili sme, čo sa dalo, ale…“ nakloní sa lekár  nad Leva.  

„Leaaaaaaa!“ zrúkne Lev na celé oddelenie. Všetci z jeho kriku zostávajú v pomykove. Akoby sa ju svojim revom snažil vytiahnuť zo záhrobia.  

 

 

Nachádzame sa na oddelení, v ktorom práve teraz ukončila svoju životnú púť manželka Leva Sorana. Táto smutná udalosť rezonuje na celom oddelení. Žena, mnohých tvári po sebe zanechala dve deti a manžela, ktorí sa budú musieť teraz vyrovnať s ťažkou životnou situáciou. Napriek tomu zaznieva otázka, prečo ona a kto v skutočnosti bola Lea Soranová? 

 

 

 1. kapitola  

„Život sa začína vtedy, keď si uvedomíte, že váš tieň splynul s tým jeho a v obraze tohto okamihu sa priezvisko stáva nekorunovaným titulom a prekliatím zároveň.“ 

 Lea Soranová 

 

Skryté tajomstvá minulosti nám majú pripomenúť, že v každej situácii, ktorá nastane vbudúcnosti, je zámer. A ten vás buď posunie vpred alebo udusí hriechmi vašich predkov.  

 

Rok 1994 

Prehrabne si dlhé blond vlasy. Znechutene si obzrie zničené končeky, usudzuje, že by sa mala ostrihať a prefarbiť znova na hnedo. Obutá v ošúchaných a tak obľúbených číňankách chce prejsť cez nie práve najbezpečnejšiu ulicu v meste. Našťastie má na sebe oblečené tepláky. Za pár mesiacov dosiahne konečne pätnásť rokov a fotrovci jej prestanú pilovať uši ich múdrymi rečami. Niežeby ich nemala rada, ale za každým pozlátkom sa skrýva veľmi nepríjemné tajomstvo. Mala desať rokov, keď si uvedomila, že všetky krásne chvíle v jej živote sú utvárané bolesťou iných. Odvtedy si prisahala, že bude iná, že nedovolí… zmenilo ju to, otec ju zmenil, možno nechcel a možno práve to mal v pláne. Ani jedno nemôže s istotou vylúčiť. A pred pol rokom sa len presvedčila, že je len hračkou v rukách Ondreja Kapitána. Ako si s ním pomôže? Je to jej otec, muž, ktorý sa pred svetom tvári ako dokonalosť sama. Napriek všetkému krásnemu, čo spolu zažili, vidí pravdu. Pravdu, ktorú nechce pre istotu nikto iný vidieť.  

So slúchadlami na ušiach počúva cez walkman The Cranberries. Jej sestra Monika sa správa, akoby nevidela, čo sa v skutočnosti deje a možno to naozaj nevie. Predsa len ona mala možnosti, ktoré jej samej boli odopreté. A prečo? Pre neúzemné územie idiotov snažiacich sa presvedčiť samých seba, že sú neporaziteľnými? Ani sa jej nechce domov. Prechádza popri bytovke patriacej poslednej časti nebezpečnej a málo stráženej ulice.  

Preglgne na prázdno, zo strachu sa skryje medzi páchnuce kontajneri. Mama s tatom ju zahlušia. O Monike ani nehovorí. Nechce byť účastná toho všetkého, nemôže… Prečo sa vždy dostane do takej šlamastiky? Môže to vôbec niekomu povedať? Má len štrnásť a za ten čas toho videla viac, ako jej mozog stíha spracovať. S rukou priloženou na ústach sa snaží dýchať čo najtichšie. Nie je zrovna najjednoduchšie bývať v tejto lokalite. Ale môže za to, že si chcela skrátiť cestu a rovno narazila na Sosiho a jeho bandu? Ako len nenávidí toho idiota. S neskrývaným strachom sa pozerá smerom na mužov mlátiacich tehotnú ženu. Vrie v nej zlosť, ako si len môžu dovoliť, ubližovať žene, ktorá čaká dieťa! Má v pláne sa im ukázať. Pomaly sa z podrepu vystiera, keď v tom ju niekto zozadu oblapí a rukou jej prikryje ústa. Zo šoku sa nevie ani pohnúť.  

„Lea, to som ja Lev,“ šepká jej do ucha a potichu, bez toho, aby si ich skupina všimla ju odťahuje mimo diania.  

„Bože, si idiot? Vieš ako som sa zľakla?“ zvrtne sa k vyšportovanému kamarátovi a svojej tajnej láske. Neodpustí si buchnát do jeho hrude.  

S pochybovačným pohľadom si premeria štrnásť ročné nezodpovedné dievčisko.  

„Ti preskočilo, či čo? Keby ťa tam zbadali zmanglujú aj teba. Ty retardica,“ zasmeje sa a rozstrapatí jej vlasy.  

„Prestaň, už nie som malé decko,“ odstrčí mu ruku, zo svojich rozpustených vlasov. Nevie sa zbaviť pocitu, že sú obaja tlačený do niečoho, čo v skutočnosti možno chcú, ale nie tak ako si to predstavuje jej rodičovstvom posadnutý fotrík.   

„Ako v čom zlatino, ale rozumom si ešte špunt,“ napriek tomu si neodoprie pohľad do jej výstrihu. Keby ju tí idioti chytili podajú si ju ako na masle. Stále jej musí behať za pätami. Bol vlastne deň, kedy sa nedostala svojou neopatrnosťou do nejakých sračiek? Zahľadí sa do jej nie najpríjemnejšieho pohľadu. Už to trvá dlho. Vie niečo, čo by nemala? Alebo ako si má, sakra, odôvodniť toto jej šialené správanie? Už pol roka si od neho udržuje odstup. Nútený odstup.  

„Ona je tehotná, preboha, veď… veď…“ do očí sa jej tisnú slzy. 

Lev sa zahľadí na miesto odkiaľ Leu odtiahol, utrie jej slzy a dlhšiu chvíľu premýšľa, v tom zbadá ako sa skupina chlapíkov presúva do svojich áut pri smetiakoch, v sekunde oprie Leu o stenu, strčí si nohu medzi jej nohy a pravú ruku jej vopchá pod tričko. Nie je to prvý raz, čo ju takto zachraňuje, ale teraz v jej očiach nachádza túžbu, ktorú sa snaží z nejakého dôvodu potláčať. Sám má čo robiť, aby sa udržal na uzde a ešte keď sa na neho pozrie tak ako to robí teraz… ich životná situácia je komplikovanejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Ale čo má robiť, keď ho vždy zalarmujú, že je v sračkách?  

Opatrne zisťuje, či banda odišla. Následne sa sám uvoľní a vynervované dievča pustí. Chytí ju za ruku a chce odvliecť pred barák.  

„Musíme jej pomôcť!“ vytrhne sa Levovi a rozuteká sa na miesto, kde by mala byť dobitá žena. Kašle na jeho výkriky. Aj tak si s ňou robia čo chcú. Tak k čomu je poslušnosť. Chytal sa jej, znova ju držal, ako sa má vyrovnať s takými pocitmi? Rýchlo zahadzuje čudesné myšlienky.  

Lev ju v sekunde dobieha a chce ju uchrániť pred nepríjemným pohľadom, ale nepodarí sa mu to.  

„Lea!“ zhúkne, no ona nereaguje.  

Padne na kolená a bez akéhokoľvek rozmyslu kontroluje, či zmlátená žena ešte žije. „Teta! Teta, ste v poriadku?“ slzy jej padajú cícerkom. Počuje len tiché stony. V mžiku zvrtne nenávistný pohľad na svojho kamaráta. „Musíme ju zobrať do nemocnice!“  

„Zabudni, je to kurva!“ odpovie odmerane Lev a v ruke už pre istotu drží zbraň. Na jeho prekvapenie to Leu vôbec nerozhádže. Nenechá sa vykoľajiť a kontroluje ženu po celom tele.  

„Do konca života s tebou neprehovorím, keď tejto úbohej tehotnej žene nepomôžeš! Si Rikova pravá ruka a dopustíš, aby takto ubližovali ženám? Lebo je to kurva? Takže keď to nabudúce budem ja, vyserieš sa na mňa?!“ šplechne mu výčitku priamo do tváre. Vie, že by to neurobil, už pred pol rokom ju presvedčil, že má o ňu strach, v ten deň sa do neho bezhranične zaľúbila.  

„To je iné!“ precedí pomedzi zuby.  

„V čom? Táto žena nie je kurva, je to… je to… mamina priateľka! Nestačí, že jej zabil muža?!“ rozkričí sa. Snaží sa sama postaviť ženu na nohy a nereaguje na Levov nevrlý pohľad. Už má toho akurát dosť.  

Lev šokovane pozrie na štrnásťročné, nadmieru informované decko a nechce uveriť vlastných ušiam. Ako sa to k nej vôbec dostalo? Tomu Kapitánovi už načisto drbe, pomyslí si.  

„Kurva! Na! Choď pre auto, je za barákom!“ podoprie v sekunde ženu a hodí Lee kľúče. 

Ona ako poslušný psík uteká preč. Šoférovať ju naučil, už pred rokom. Človek nikdy nevie, kedy sa mu to hodí.  

„Odíď Lev,“ povie potichu žena, len čo Lea odíde.  

„Ti jebe? Hovoril som ti nestretávaj sa s nimi! Prečo vy ženské nemôžete nikdy poslúchnuť! Ako sa cítiš, čo malé?“ pomaly sa snaží posadiť ženu na betónový plot.   

„Kope, našťastie“ povie žena okolo tridsiatky a letmo sa usmeje. „Odvezte ma len k nemocnici, ja sa o seba postarám, nechcem…“ 

„Lev!“ zakričí pribiehajúci Riko. 

„Riko, oni…“ žene sa zaseknú slová v hrdle.  

„Ideme do nemocnice, a nepohneš sa odo mňa, čo ťa to napadlo? Som ti hovoril, aby si mi zavolala, keď budeš chcieť ísť do obchodu!“ rýchlo zhodnotí jej stav.  

Pozrie prísne na Leva. „Už sa o ňu postarám, zober tú šľahnutú Leu domov, lebo ju zderiem z kože,“ berie dobitú ženu do náručia. „A urob si s ňou poriadky! Načo s ňou chrápeš, keď absolútne nerešpektuje tvoje rozkazy, nauč si ju, ako sa má správať! Mohol ju tu zabiť! Keď sa toto dozvie jej foter, je po nás! Kurva, akoby si nevedel, čo za chlapa Kapitán je!“ nadáva svojej pravej ruke a zmizne skôr ako príde Lea na Levovom čiernom favoritovi.  

 

* * * 

Sediac v obývačke pozoruje prísne pohľady svojich rodičov, sestry a samozrejme Leva. Úprimne má ich názory na háku. Tam radšej nech riešia seba. Neznáša tieto debaty, vždy sa jej snažia vtĺcť do hlavy, že si má dávať pozor, že svet vonku je nebezpečný. Je ironické, že jej otec ide rozprávať o nebezpečenstve a sám ho podnecuje. Prekusne túto trápnu debatu a tak ako pri každej sa bude tváriť ako hlúpe dievčatko, ktoré nemá ani šajn o čom hovoria.  

„Ale oci!“ Do konca života bude Leva za toto nenávidieť. Len kvôli trojročnej Lucii dokáže prekusnúť ten odpor, ktorý voči rodičom prechováva.   

„Monika zober Lucku do izby, ja sa musím veľmi vážne porozprávať s Leou,“ rozkáže Ondrej Kapitán. Stojac pri balkónových dverách zvrtne svoj pohľad na dcéru. Na čele sa mu vytvorili vrásky, mračí sa. Najprv si rukou prehrabne krátke, mierne šedivé vlasy a následne na to si poškrabká päťdňové strnisko na brade. Nepohne ani brvou. Jej správanie v poslednej dobe je zvláštne. Nepáči sa mu to. Čo ak? 

 

„Snáď nechceš dopustiť, aby naša dcéra musela čeliť v pätnástich rokoch niečomu takému!“ rozkričí sa Ondrejova manželka Monika. Vždy sa hádajú, len keď doma nie sú dievčatá. 

„Ale prestaň, ty si tiež mala toľko čo ona, keď som ťa pretiahol a bola si v pohode!“ odpovie pobavene. V tej sekunde mu na tvári pristáva manželkina dlaň.  

„Toto si urobila posledný raz!“ precedí pomedzi zuby a drsne si k sebe pritiahne svoju polovičku. 

„To aby si si začal dávať bacha, ja nie som jedna z tvojich kuriev! Som tvoja žena a nedovolím, aby si mojej dcére zničil život, len preto, že si sa s Levovím fotrom dohodol na rozdelení nejakého územia. Lea je naša dcéra, nie tovar, ktorý predáš kade komu! Nedovolím, aby si naplnil tak šialenú dohodu. Nebudeš Leu nútiť vydať sa za Leva! Ak sa pre to rozhodne ona, nech sa páči, ale pokiaľ zistím, že ju k niečomu nútiš, uvidíš…“ 

„Čo uvidím moja milá, si moja žena, a podľa toho sa budeš správať! Je ti to jasné?!“ 

Monika mu nachrachľuje do ksichtu.  

Daj mi správny dôvod a stane zo mňa smrtiaca zbraň Ondrej KapitánNezabúdaj môj milý, že ja nie som len tak nejaká žena, ja som tvoja žena, tak sa už láskavo nauč, že horšie ako Satanova ruka je zúrivá matka! Tam si pádluj za kurvami a sprav si koľko chceš bastardov, ale moje deti nechaj na pokoji a ani len náznakom sa nesnaž zakomponovať ich do svojich plánov! Porozumel si mi dostatočne?“  

Zrazu si obaja všímajú otvorené vchodové dvere a v nich Leu.  

„Zlatko, čo sa deje?“ pribieha k nej Monika.  

„Vy sa hádate?“ opýta sa nezaujato.  

„Občas aj to musíme, prečo si doma… veď máš horúčku, prečo mi nevolali zo školy? Šikovno poď do postele.“  

 

„To máš za to, ty sprostá!“ osopí sa Monika na Leu.  

„Čo si to povedala, ty chudera? Tam sa kukni na seba, nebyť mňa si v škole mlátená jak žito, tak láskavo zalez niekde do diery,“ postaví na zem Lucinku a zazrie po staršej sestre. Dobre sa jej rozpráva, z nej neurobili tovar na počkanie.  

„Ty všetko vidíš len v bitke. Každý deň prídeš s novou modrinou, uvedom sa už konečne! Nevidíš, ako sa rodičia o teba boja?“ 

„Tak dosť!“ skríkne otec. „Monika okamžite zober Luciu vedľa a bez debaty!“ 

„Áno, oci.“  

Lea si znechutene sadne naspäť na gauč. Nemôže sa ani len pozrieť na mamu. Vie, že urobila blbosť, ale… mama je ten najposlednejší človek, ktorému by chcela ublížiť.  

„Lea, Lea, čo mám s tebou urobiť? Naozaj nerozmýšľaš? Keby ťa tam zbadali? Nechcem si ani len pomyslieť na to, čo sa ti mohlo stať. Máš šťastie, že máš Leva takmer stále za pätami,“ Ondrej si sadne na sedačku oproti nej a všíma si zvláštny výraz v Levovej tvári. Áno, vidí ako jeho krásna dcéra dospieva, ale je pripravená na nejaký vzťah? Ešte ju berie ako svoje malé dievčatko, krásnu princezničku s dvomi vrkočmi. Napriek tomu tu sedí a vidí dospievajúcu mladú ženu, ktorá zdedila všetky zlé vlastnosti po svojom otcovi. Monika mala v určitých veciach pravdu, hrozba zo strany Levovho otca pominula a on nebude nútiť svoju dcéru k niečomu, čomu ešte sama poriadne nerozumie. Keby Lea neprišla počas tej hádky domov, bol by schopný Moniku zmlátiť. Práve to bola chvíľa kedy si uvedomil, že mu to začalo prerastať cez hlavu. To sa už nikdy nesmie stať. Jeho deti a žena musia byť v bezpečí.  

„Od dnešného dňa máš povolené chodiť von len a len s Levom, keď budeš chcieť byť s Karin, príde sem. Ráno ťa Lev do školy odvezie a aj ťa z nej privezie,“ rozpráva s pokojom. Stretáva sa nevraživým pohľadom manželky.  

Lea k nemu konečne dvíha zrak. V jej tvári sa črtá rumenec. Nečakal, že sa to stane, ale pri tom všetkom sú k splneniu tej dohody bližšie ako si kedy myslel. Len nedávno si všimol ako sa jeho dcéra pri Levovi správa. Zároveň však chápe Levove pocity. Lea má len štrnásť, on už devätnásť, keď budú starší nebude to také znateľné, napriek tomu by bol rád, keby oni dvaja raz spolu zostali. Aspoň by mal dušu na mieste, že sa o jeho nepodarenú dcéru stará niekto schopný.  

„Ďoďo, neviem…“ zapája sa do debaty Lev.  

„Ale ja viem, to sú moje posledné slová. Lea sa nepohne z domu a keď bude chcieť, tak len pod tvojim dozorom. Nebudem riskovať, že mi ju niekto unesie alebo znásilní. Sám vidíš to isté čo ja a verím, že pri tebe je v bezpečí.“ Nenechá sa odbiť.  

Lev nahlas preglgne.  

„To je rozkaz?“ opýta sa uštipačne Lea. 

„Áno je, dcérka moja, skús neposlúchnuť a budeš mať čo dočinenia so mnou a nie so svojim otcom, rozumela si?“ Monika zaborí do dcéry prísny pohľad. Potrebuje ju udržať čo najďalej od Ondrejových plánov a Lev jej v tom pomôže.  

„V poriadku, tak budem radšej celé dni trčať v tomto bunkri!“ Lea v sekunde opúšťa obývačku.  

„Prečo nemohla aspoň niečo pochytiť odo mňa?“ obráti sa na manžela.  

„Lebo Monika je celá po tebe, Lev s tebou sa chcem porozprávať ako chlap s chlapom.“  

Monika sa postaví zo sedačky. „Nebuď k nemu zlý, zachraňuje ju na každom rohu.“  

Prechádza do Leinej izby. Vzťah s jej manželom sa začína rozpadať. Ako by bol posadnutý, trpí tým celá rodina. Hlavne Lea.  

„Miláčik,“ otvára dvere a prisadne si k uplakanej dcére.  

„Mami,“ Lea sa hodí mame do náručia.  

„Všetko bude dobré, ver tomu, že nikdy nedovolím, aby sa ti niečo stalo bez ohľadu na ostatných. Si moje dievčatko. Moje srdce.“  

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *