Mustangova dcéra – 3. kapitola

3. kapitola

                        O PÄŤ ROKOV NESKÔR

 

 

Helena sa postaví medzi veraje dverí a pozerá na svoju pätnásťročnú dcéru Lenku. Už má len ju, pri spomienke na Sandru a pomyslení, že nemusí byť medzi živými… utrie si slzu, ktorá jej stiekla po tvári. Päť rokov nevie, čo sa vlastne stalo. Simona sa nevedela k ničomu vyjadriť akoby sa zasekla, vie že policajtom klamala a Sandra len tak neodišla preč. Bola mĺkva a nechcela ani policajtom prezradiť viac, ani to kde vlastne s jej dcérou boli. Nerozumie tomu, naozaj ju dcéra tak nenávidela, že musela klamať vlastnej mame? Horí v nej nádej, že Sandra žije. Veď matka také veci cíti. Už od počatia je každá žena spojená so svojim dieťaťom. Ako inak by si vysvetlila, že im pravidelne pristáva na účte istá suma peňazí. Lenke o tom nepovedala, nechce v nej živiť pochybnosti, keď sama nevie ako to v skutočnosti je. Napriek tomu, si aj sama všimla, že je to práve jej mladšia dcéra, kto situáciu zvláda lepšie.

            „Lenka, musíš ísť do školy,“ vysloví Helena a stiahne z dcéry prikrývku.

            „Mami, mne sa nechce,“ Lenka si znova cez seba natiahne paplón a nemá v záujme postaviť sa z postele.

            „Ach, Leni, musíš do tej školy ísť. Prosím, poslúchni ma. Dnes sa idem opýtať na políciu, či niečo zistili o Sandre,“ povie potmehúdsky, lebo vie, že práve to upúta dcérinu pozornosť.

            Lenka si okamžite sadne a začne naliehať. „Chcem ísť s tebou. Prosím! Dnes nemáme žiadnu písomku ani nič. Mami.“

            „Dobre, uvidíme, či nám povedia niečo nové. Ten policajt, ktorý to vyšetruje je neschopák, ach zlatko, päť rokov o nej nič nevieme. Čo ak sa jej naozaj niečo stalo?“ prisadne si k dcére na posteľ a rozplače sa.

            „Mami,“ Lenka v sekunde objíme mamu. „Určite je v poriadku, musíme len dúfať, maminka moja, som tu ja a som s tebou,“ snaží sa ju upokojiť. Ako jej má povedať, že je naozaj v poriadku? Nikdy by nepochopila, o čo v skutočnosti ide. Sľúbila sestre, že o tom nikomu nepovie a tak to aj bude. Neohrozí jej bezpečnosť.

            „Mami, už neplač. Oblečieme sa a ideme sa na ňu opýtať,“ pohladí ju po vlasoch a začína sa obliekať. Má pätnásť a musí skrývať, tak vzácne tajomstvo pred svojou vlastnou matkou. Ale zároveň chápe sestrine dôvody, prečo o tom nikto nesmie vedieť. Dokonca aj Kubo sa celé tie roky správa nejako zvláštne. Stále na ňu dohliada a chráni. Ako keby vedel, kde Sandra je. A on to určite vie! Dosť dlho dával na Sandru pozor a po jej odchode upriamil svoju pozornosť na ňu. Stále je nad vecou a nerobí si nejako ťažkú hlavu z jej neprítomnosti. Iba raz jej povedal, že Sandra je dospelá a má právo si robiť, čo len chce.

            „Mám len pätnásť, nemôže odo mňa chcieť takéto veci. Nie sme vo filme,“ zamrmle si popod nos, keď otvára skriňu.

            „Kto od teba čo nemôže chcieť?“ Helena dvíha hlavu zo svojich dlaní a pozrie na Lenku.

            „Ale učiteľka chce odo mňa jeden projekt. Teraz mi to písala spolužiačka, tuším mi to robí naschvál,“ rozhodí rukami. Tak úboho klamať svojej mame. Správa sa presne ako Sandra. V ničom sa od nej nelíši. Len ju podporuje, v tom čo určite nie je správne. Jediné, čo o nej vie, je to čo napíše v esemeskách. Aj to je trochu podozrivé. Má dosť vysoké IQ na svoj vek a určité veci chápe až príliš rýchlo a dobre.

Helena necháva dcére súkromie a Lenka sa konečne začne obliekať.

 

            „Ideme?“ príde za mamou do obývačky. Ten sklesnutý pohľad, ktorý má stále v očiach jej zrovna nepomáha k tomu, aby mala nutkanie udržať tajomstvo. Musí o tom napísať Sandre. Stále je to mamina dcéra, nemôžu ju nechať takto sa trápiť.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn

Po ceste na policajnú stanicu ani jedna neprehovorí. Dokonca ani v autobuse. Vo vzduchu visia Helenine otázky a Lenka jej nemôže dať odpoveď. Tak veľmi by chcela ukončiť to jej trápenie.

            „Lenka!“ spoza jej chrbta sa vyrúti Jakub s novým zostrihom a úsmevom na tvári. Obe ženy sa k nemu otočia. „Dobrý deň, Helena,“ pozdraví aj ju.

            „Čo tu robíš?“ pýta sa podozrievavo Lenka a hneď si všimne ako mama pookriala len čo ho uvidela.

            „Akurát som išiel okolo a videl som ťa, takže som vás prišiel pozdraviť. Idete sa opýtať na Sandru?“ usmeje sa na Helenu, ktorá mu automaticky chytá ruku do svojich dlaní a upriami na neho svoju bolesť.

            „Pôjdeš s nami? Tak veľmi sa o ňu bojím Kubko. Čo mám robiť, aby sa našla?“ stíska mu ruku, no musí uvoľniť zovretie, aby si mohla utrieť slzy.

            „Ona sa vráti, keď bude chcieť, ale to vy viete aj sama,“ ubezpečí ju, čím u Sandrinej sestry vytvorí dôvod na pochybnosti, či naozaj mama nevie, kde jej dcéra je.

            „Stále je to moje dieťa,“ vysloví Helena zničene a dovoľuje Jakubovi, aby ju odprevadil k dverám policajného prezídia.

Lenka ide po Kubovej ľavici, nakoľko z druhej strany pomáha mame. Zazrie po ňom, keď sa k nej nebadane nakloní a pošepne jej do ucha, „Dúfam, že si jej nič nepovedala, krásavica.“  Slečna po jeho boku si neodpustí buchnát lakťom do jeho rebier.

            „To bolelo,“ povie potichu Kubo a zazrie po nej. Pri vstupe sa Helena odpojí od Jakuba, berie od neho aj od Lenky občiansky preukaz, aby ich odovzdala vrátnikovi a mohol ich pustiť za vyšetrovateľom.

Spoločne prechádzajú cez železné mrežované dvere a Lenka s Jakubom idú za Heleniným chrbtom. Kubo sa nespráva ako človek, ktorý by bol v takých priestoroch prvýkrát, ale pre Lenku je to nová skúsenosť. Má v sebe takú nervozitu. A nevie posúdiť, či z toho, že jej Kubo klame alebo z toho, že jej mama očividne tuší, kde Sandra je.  

            „Čo si zač? A neklam mi. Nie som debil. Len tak pre nič za nič by si ma neučil sebaobrane a takým tým veciam,“ šepká, aby ju nik okrem muža po jej boku nepočul. Mama je mĺkva ide po schodoch pred nimi. Chce pokračovať vo vyzvedaní, ale on ju prstom na jej perách umlčí.

            „Potom, už tu nepovedz ani slovo,“ povie Kubo potichu a tvári sa akoby sa nič nedialo. Helena na nich kývne odo dverí, do ktorých vstupuje a oni dvaja sa vyberú spoločne za ňou. Vchádzajú do malej kancelárie, ktorá má staré drevené okná. Všetko okrem počítačov je zariadené ešte z komunistického nábytku. Po zemi majú porozkladané šanóny a zložky.

            „Dobrý deň,“ Helena pozdraví policajta a policajtku, ktorá sedí oproti nemu. Za chrbtom má Kuba s Lenkou. Chodieva sa na dcéru pýtať raz za mesiac. Prvý rok bola u tohto pána každý deň. Nemohla si pomôcť. Potom raz týždenne, až nakoniec prišla do štádia, že príde raz mesačne. Tajne dúfa, že jej povedia, kde sa jej dcéra nachádza. Nevie si to vysvetliť. S kým by bola? Nie je možné…

Muž zákona sa postaví, podíde k Helene a podáva jej ruku. Očkom si premeriava Kuba, ktorý sa mu nepozdáva. Odniekiaľ ho pozná, ale nevie si spomenúť odkiaľ.  

            „Dobrý deň, toto bude asi vaša mladšia dcéra a tento pán?“ neodoprie si arogantný tón, akonáhle sa pozrie na Jakuba, ktorý je od neho väčší a aj širší.

Lenka sa na oboch zapozerá a vidí, ako si vymieňajú nepriateľské pohľady. Kubo má minimálne stodeväťdesiat centimetrov a musí extrémne veľa cvičiť, inak si nevie vysvetliť tú jeho postavu. Určite ovláda aj nejaké bojové umenie, toľko ju toho naučil. Tmavé hnedé oči mu splývajú s farbou jeho vlasov. Niekedy má pocit, že sa jej začínajú búriť hormóny. Rýchlo prerušuje svoje myšlienky.

            „To je náš rodinný priateľ. Stará sa o mňa, keď som vonku, tak sa mamina nemusí báť,“ Lenka vykúzli svoje dokonalé klamstvo. 

Kubo sa usmeje popod nos. „Presne tak, som rodinný priateľ. Je v tom nejaký problém?“

            Slovnú prestrelku im preruší Helena, „Viete niečo o mojej dcére?“

Policajt sa otočí a ide si sadnúť na svoju stoličku. Policajtka, ktorá sedí hneď oproti svojmu kolegovi nevie z Kuba spustiť oči. Ale on patrí Sandre! Lenka ju prebodne pohľadom a žena začne pozerať do papierov pred sebou. Kubo na svoju chránenkyňu znova žmurkne a postaví sa rovno za ňu.

            „Pani Romanová, nič nové o vašej dcére nevieme. Je mi ľúto. Povedal som vám, že ak niečo budeme vedieť, tak sa vám ozvem. Nemusíte sem chodiť. A úprimne? Už je to päť rokov. Máme minimálnu šancu nájsť ju. Je mi to ľúto. Zo zákona už máte právo žiadať súd o vyhlásenie dcéry za mŕtvu,“ policajt hovorí veľmi nezaujato a bez empatie.

Helene sa zrazu zahmlí pred očami, našťastie ju Jakub stihne zachytiť a pozrie na Lenku.

„Budeme ju musieť odviesť domov. Takto nie je schopná prejsť ani krok,“ oznámi Helenina dcéra a neodpustí si nenávistný pohľad na policajta.

            „Odveziem vás. Auto mám pri knižnici, choďte tam,“ podáva Lenke kľúče od svojho auta a ona pomáha mame vyjsť z kancelárie.

            „Leni, ja to k autu zvládnem, počkaj tu na Kuba, aby sa náhodou nepobili,“ Helena pozrie na policajta. Nepáči sa jej to. Nevie, kto v skutočnosti Kubo je, ale istým spôsobom jej pripomína Sandriného otca. Aj on býval taký ochranársky. Preto v sebe živý nádej. Nevie ten pocit, ktorý v sebe má dostatočne vysvetliť, ale možno všetko to, čo sa dialo pred Sandriným narodením, sa nestalo tak ako jej to bolo predostreté.

            „Dobre mami, prídeme za tebou,“ odpovie jej Lenka a vstúpi za Kubom do kancelárie. Pre istotu zavrie dvere. Spočinie na nej prekvapený pohľad policajta, aj jeho kolegyne.

            „Chcete ešte niečo?“ policajt dvihne hlavu od papierov. Možno nemusel byť taký tvrdý, ale snáď si mamička nemyslí, že po piatich rokoch je jej dcéra ešte živá.

            „A vy?“ odpovie mu rovnakým tónom Lenka a pozerá na neho tým najodpornejším výrazom, aký dokáže práve v tej chvíli vystrúhať.

            „Počuj, ja viem, že to máte teraz ťažké, ale po piatich rokoch, by ste sa s tým už mohli zmieriť. Ja mám takéto prípady už dlho a vždy je to rovnaké,“ policajt sa snaží o zmierlivý tón. „A vy tu čo chcete?“ vyblafne po Kubovi.

            „Upozorňujem vás, že to bolo poslednýkrát, čo ste jej povedali také veci. Netrápi ma, koľkokrát do mesiaca sem príde, ale vždy keď sem príde jej poviete, že sa snažíte zo všetkých síl. Rozumeli sme si dostatočne jasne?“ Kubov tón je arogantný a nadradený. Lenka len vyvaľuje oči, nikdy ho takto nepočula rozprávať. Ide z neho strach.

Policajt sa postaví a prejde rovno ku Kubovi, preto sa Lenka pre istotu postaví medzi nich.

            „Vyhrážate sa mi? Za to vás môžem zavrieť.“

Kubo sa uškrnie. „Ja sa nikdy nevyhrážam, upozorňujem vás, že ak si nebudete svoju prácu plniť tak, ako máte, môže sa stať, že prídete o svoje miesto. A to je holý fakt, ktorý sa dá ľahko zariadiť,“ povie tónom, ktorý vyjadruje drvivú nadradenosť nad policajtom. Nerieši jeho šokovaný výraz, chytí Lenku za ruku a vyvedie ju z miestnosti. Nezabudne za nimi tresknúť s dvermi.

V tichosti vychádzajú pred policajnú stanicu, keď Lenka zrazu zastaví, čím prinúti Kuba cúvnuť.  „To si sa tam chcel s ním pobiť alebo ako? Atmosféra bola teda ozaj hustá.“

            „Už si ako Sandra. Vidieť, že ste sestry.“ Postaví sa pred ňu, chytí si jej tvár do svojich dlaní a nasmeruje si jej pohľad na seba. „Leni, musíš si dávať pozor, čo kde hovoríš. Aj steny majú uši a nechcem si ani len predstaviť, čo by urobila Sandra, keby sa ti niečo stalo. Tak váž slová, hlavne ak si tam. Ja viem, že nie si blbá a domyslela si si veľa vecí, ale tam, si dávaj pozor na hubu.“ Prstom ukáže na policajnú stanicu.

            „Dobre, už si dám pozor. Je tu vlastne niekto iný, okrem teba s kým o tom môžem rozprávať? A ani ty mi nechceš nič povedať. Viac menej sa správaš, akoby sa ťa to netýkalo. Bojím sa o ňu! To je tak ťažké pochopiť? Pozri ako na tom je mama, Kubo, to takto nejde,“ po dlhom čase sa rozplače. Tvár si vloží do dlaní a zrazu pocíti, ako si ju Jakub k sebe stiahne.  

            „Leni, bude to v pohode. Bude ti písať Sandra. Choď teraz za mamou, už čaká v aute.“ Postrčí ju smerom k autu a vyberá si mobil zo zadného vrecka rifiel.

Lenka aj na Kubov popud smeruje k jeho Lexusu. Myslí si, že on rozumie jej samote. Chýba jej sestra. Vždy ju počúvala a starala sa o ňu. Vedeli o sebe všetko, možno aj to je dôvod, prečo sa jej ozýva, aspoň cez esemesky. Ale ona je preč a o niektorých veciach sa s Kubom baviť nechce.

            „Mami, si v poriadku?“ Nasadá do jeho auta. Pohladí kožené sedačky a premýšľa nad, či by niečo zmenilo, ak by ju Kubo tým autom priviezol do školy. Možno by tá šikana prestala. Cíti maminu dlaň na svojej ruke. Nepotrebujú rozprávať, potrebujú len vedieť, že sú tu jedna pre tú druhú.

            „Fajn, vybavené. Odveziem vás domov a Leni, ty si nemala byť v škole?“ podozrievavo na ňu zazrie Kubo, keď nasadá do auta. Vytrhol ju z myšlienok.  

„Nechcelo sa mi tam ísť.“ Nebude mu predsa vešať na nos, že je to hrozná škola. Ak niekto nechodí oblečený v značkových veciach, tak je len odpad a nebavia sa tam s ním. Nemyslela si, že niekedy bude šikanovaná.

            „Teta bude vám vadiť keby som ju zobral trochu na výlet? Poobede ju priveziem.“ Kubo štartuje a v spätnom zrkadle pozoruje Helenu, ktorá mu len jemne prikývne, čím dáva tichý súhlas.

Lenka okamžite ožije. Zoberie ju za Sandrou? To by bolo super. Hodí na Kuba šťastný výraz.

 

Po niekoľkých minútach vyložia Helenu pred bytom a oni sa v tichej atmosfére vydajú na cestu. Lenka si hneď všimne, že Kubo stále pozerá do spätného zrkadla, ako keby ich niekto sledoval, ale nekomentuje to.

            „Čo sa deje? Prečo nechceš chodiť do školy?“ vypadne zrazu zo šoféra.

Lenka nezakrýva prekvapenie. Vôbec jej nenapadlo, že s ňou bude chcieť hovoriť o tomto.

            „To je jedno,“ odsekne. Toto nepochopí, určite bol na strednej idol.

            „Robia ti tam zle? Povedz mi to, inak to vyriešiť nemôžem. Nechcem, aby si bola smutná,“ posledné čo by chcel je, aby sa Lenka trápila viac ako je nutné.

            „Kedy uvidím Sandru? Ty si s ňou určite hocikedy. Aj ja ju chcem vidieť. Prosím! A mame treba tiež vliať trochu nádeje do duše.“ Nerozumejú tomu, že sa mama utrápi? Ako má Kuba presvedčiť?

            „Maličká, nevieš o čom hovoríš.“

 

Lenke zavibruje mobil. Rýchlo otvára správu, vie, že je to od Sandry, vždy jej píše z iného čísla, na ktoré môže odpísať len jedenkrát.

 

Kuriatko moje, nič sa neboj

všetko je so mnou v poriadku,

keď sa niečo zvrtne alebo

hocičo stane, ver len

Kubovi, Baltazarovi, Rite

A Mustangovi. Nikto z nich ti

neublíži a teraz si choď s Kubom

nakúpiť veci do školy. Mala si mi

napísať, že si potrebuješ nakúpiť

veci. Kubo ti dá kreditku a na tej

budeš mať každý mesiac peniaze,

aby si si mohla niečo kúpiť.

Ľúbim ta

Daj na seba pozor.

 

            „Ty ma berieš na nákupy? A kam preboha?“ šokovane dvihne zrak od telefónu a pozrie na šoféra. Na tachometri vidí 180. Letia ako strela.

            „Beriem ťa do Pandorfu. Tam nás nebude nikto vyrušovať. Na ceny nepozeraj. Mám ti nakúpiť celý šatník. A kúpime niečo aj tvojej mame. Ešte musím zaplatiť nájom. Zabudol som na to.“

Tak to on im celý ten čas platí nájom? Čo ešte nevie?  

            „Nad čím rozmýšľaš?“ vytrhne ju z myšlienok.

            „Ako veľmi sa Sandra zmenila? Prečo ju nemôžem vidieť? Je to predsa moja sestra. Nikomu nič nepoviem. Sľubujem.“ Pozrie na neho so psačími očami, aby jej pomohol.

            „Leni, ja viem, že je toho na teba veľa, ale najlepšie čo môže pre teba a tvoju bezpečnosť Sandra urobiť je to, že sa s tebou nebude stretávať. Už to, že ti píše nás stavia do zlej situácie. Ak sa o tebe a tvojej mame niekto dozvie, môžu ísť po vás. Takže s bezpečnostných dôvodov sa s ňou stretnúť nemôžeš.“

Lenkin pochybovačný pohľad mu toho veľa napovedá. To je teda vysvetlenie. „Čo je masový vrah, či čo?“ tá jej huba je ako časovaná bomba, vôbec ju nevie ovládať.

            „Nie, nie je, ale niečo v tom zmysle.“ Kubov úšklebný tón je počuť na kilometre.

Lenka si domyslí, že asi nie je ďaleko od pravdy. „Kto je Mustang, Baltazár a Rita?“

            „Spoznáš ich. Keď bude čas. Dovtedy o nich nikomu nehovor. Ako dobre vieš po anglicky?“ znova dáva jednu z tých jeho vyhýbavých otázok. Robí to naschvál, aby sa už na nič nemohla vypytovať.

            „Dá sa to. Mám trojky. Nejako sa dohovorím. Prečo?“ určite jej na to ani neodpovie.

            „Len tak. Robia ti v škole zle? A pravdu.“

Slečna prevráti očami. Toto bude nekonečná debata. Kedy tam budú? „Nie nerobia, len jednoducho nie som jedna z najobľúbenejších. Nechodím vyznačkovaná od vrchu po spodok a nemám iPhone v šuplíku, keby sa mi náhodou pokazil Blackberry alebo najnovší Samsung. Stačí také vysvetlenie?“

            „Ty si číslo. Dokážeš si presadnúť dopredu za jazdy?“ Lenka mu prikývne. „Fajn, tak sem prelez a otvor palubný šuplík.“

Dievča sa obratne presunie na sedadlo spolujazdca, zapáše sa a urobí, ako jej Kubo prikázal. Pred sebou zrazu vidí najnovší model iPhone-u.

            „Ten by ti mal stačiť. Je tam nová simka na paušál, tak sa hocikedy pripojíš na net,“ vysvetľuje šofér.

            „Vyhral si v lote?“ opýta sa Lenka šokovane.

            „Tak sa to povedať nedá. Ale teraz máme peňazí dosť, aby som ti mohol takýto mobil  kúpiť.“

Nikdy niečo také v ruke nedržala, je to vidieť hneď na prvý pohľad.

            „Zajtra ťa odveziem do školy a dnes sa dohodnem s tvojou mamou, že ma predstavíš ako tvojho brata. Ok? Keby sa niečo stalo, budem to môcť riešiť ja. A ako sa má frajer?“

To teda nie je trikrát pekná predstava, že ho musí zobrať do školy. Nepreháňajú to trochu s tou ostrahou? Kto by už len jej chcel ublížiť? Veď nikto ani nevie, že žije. „Aký frajer? Ako chceš, bráško. Sandre preskočilo? Nepotrebujem to všetko. Je mi dobre, tak ako som.“ Aj keď na škodu to nie je.

            „Viem, že ti chýba. A ver mi, že ty jej tak isto. Ale nastali komplikácie a museli sme to takto riešiť. Nič iné na srdci nemá, len to, aby bolo o teba postarané. Nie je to ani pre ňu jednoduché. Chce ťa len chrániť. Keby ti pred odchodom nesľúbila, že ti bude písať esemesky, tak ani ty o nej nič nevieš. A sľuby sú jej večný problém. Vždy ich musí splniť do bodky. A s tým tvojím frajerom je to ako? Zmlátim ho ako malinu, keď ti ublíži!“ rozpráva to tak smutno, až ju samotnú to zabolí.

            „Lukáš nie je môj frajer, je to len kamarát. Ty so Sandrou chodíš?“ snaží sa zmeniť tému.

            „Tak trochu. Dúfam, že používate kondomi,“ pousmeje sa popod fúz.

Lenka sa rýchlo po tých slovách otáča k oknu, aby nevidel, ako sa červená. Nič viac jej k tomu nepovie? Sviňa. Chce vedieť detaily. Zdrží sa akýchkoľvek komentárov a zvyšok cesty je ticho chce preskúmať nový mobil.

O ďalšiu hodinu parkuje Kubo na jednom z voľných miest pre parkovanie. Celý čas pri ňom vyzerá ako jeho malá sestra. Nosí jej tašky a pomáha jej vyberať vhodné oblečenie. Nakoniec si nakúpila toľko vecí, že majú plný kufor. Aj mame kúpili zimnú bundu a nejaké veci. Určite bude nadávať, ale aspoň aj ona bude mať niečo pekné. Nadávanie sa predsa len nekoná, až sa to Lenke nezdá. Veď mama predsa nadáva za každú vec, ktorú jej niekto kúpi. Namiesto toho sa teraz rozplače a ďakuje Kubovi, akoby bol Boh.

            „Leni, nezabudni, že som tu ráno ako na koni. Tak ma počkaj, odveziem ťa. Heli, zajtra pôjdem s malou do školy a predstavím sa ako jej brat. Nemusíte aspoň riešiť zbytočnosti.“ Neodolateľne sa usmeje, čím Helenu dostáva do rozpakov.

            „Dobre Kubko. Lenka ťa bude čakať. Ďakujem. Ako sa ti odvďačím?“ pozrie na neho ako utrápené kura.

Lenka si potichu povzdychne, Sandra už nie je sama, kto si myslí, že to mama robí z veľkej časti naschvál. Prestáva sa čudovať fotrovi, že zdrhol. Má mamu rada, ale niekedy to jej správanie je veľmi zvláštne.

            „Len sa upokojte a odpočiňte si. Ja idem, mám ešte vybavovačky. Dovidenia. Čau, Leni. Keby niečo volaj mi,“ prstami naznačí telefonovanie a zmizne im z dohľadu.

Po jeho odchode si Lenka berie všetky veci a odchádza do svojej izby. Nie, je to aj Sandrina izba. Zostáva jej akosi ťažko. Do čoho sa to Sandra zaplietla? Nemala vôbec odísť do toho Dubaja. Zaviera za sebou dvere a pociťuje, tak silnú úzkosť, až ju to samú zaráža. Dnes bol príliš náročný deň. Aspoň jej napíše esemesku.

 

Chýbaš mi Sandra, viem, že sa

nemám na nič vypytovať, ale

je mi strašne smutno. A mame tiež,

Kubo mi nakúpil veci a dal mi

nový mobil, tak môžem byť stále

pripojená na net. Dúfam, že si v

poriadku. Prosím, skús aspoň mame

napísať list, že si v poriadku.

Veľmi sa trápi.

 

Naozaj jej chýba, boli ako najlepšie kamarátky. Aj keď je Sandra o desať rokov staršia. Vždy ju vypočula a pomáhala jej. A teraz je sama. Tie esemesky jej nestačia. Celé je to nejako zvláštne.