Nezastaviteľná mrcha/Unstoppable bitch

Nezastaviteľná mrcha - Gabrielle Bernátová

Lea’s campaign continues, can she reconcile with her husband? Whi is the mysterious Raven? Will Lev reconcile with the dark side of his wife’s nature and help her with pland which may have a tragic end? The story goes on and you will learn more about family members, Lea’s mystery will slowly begin unravel and most of the family is faced with decision. Are they with or against Lea? How they should decide when they don’t know which side she stands on?

 

Kto je HAVRAN? Existuje vôbec? A čo Lea, dokáže sa preniesť cez minulosť, ktorá jej tak ublížila? Lev je v koncoch, nevie ako má pomôcť manželke niesť bolesť, ktorá ju tak sužuje. Pokračovanie knihy Nevyspytateľná mrcha je plné zvratov, násilia, bolesti, ale aj lásky a oddanosti.

kúpiť si môžete tu:

https://www.martinus.sk/?uItem=203173

 

V českom jazyku si knihu môžete kúpiť tu: https://www.martinus.sk/?uItem=275566

Nevyzpytatelná mrcha - Gabrielle Bernátová
Nevyzpytatelná mrcha – Gabrielle Bernátová

Úryvok z knihy:

    Stojí pred márnicou a túži, aby to bol len zlý sen, z ktorého sa zobudí.
    „Nemala by si tam ísť,“ zastavuje ju Benjamín s rukou položenou na jej ramene.
    „Neser sa mi do toho!“ Lea k nemu otáča nenávistný pohľad.
Otvárajú sa dvere, v ktorých stojí patológ. „Naozaj ju sem chceš pustiť?“ pochybovačne pozrie na jej priateľa.
    „Teraz ju nikto nezastaví,“ odpovedá Benjamín smutne.
    Patológ pridŕža dvere, aby mohli aj o pol noci vstúpiť dnu. Prechádzajú cez dvoje dverí, až sa nakoniec ocitajú na
chodbe, ktorej prislúcha viacero vstupov. Prijímateľ ich vedie k dverám nachádzajúcim sa v strede.
    Lea dlhú chvíľu stojí pred miestnosťou, ktorej sa tak obáva. S pocitmi bolesti, zúfalstva a nenávisti vykračuje vpred. Vnútri to smrdí dezinfekciu. Stoly, na ktorých sa zvyčajne nachádzajú telá mŕtvych, sú prázdne. Staré komunistické obkladačky a blikajúce neónové svetlá z roku päť len pridávajú celému objektu na hrôzostrašnosti. Nikdy by si nepomyslela, že sa tam dostane, skôr ako umrie.
    Prechádza okolo stolov k ďalším dverám, opatrne prekračuje ich prah. Vnútri sa nachádzajú veľké biele boxy, pri ktorých stojí patológ aj s jej priateľom.
    „Keď tu nechceš byť, môžeme ísť preč,“ ubezpečuje ju Beňo.
    „Nie, ja…“ Lea prichádza o reč. 
    Hlavou nebadane kývne mužovi v bielom plášti. Ten vzápätí otvára jednu časť chladiaceho boxu, v ktorom sa nachádzajú štyri mŕtvoly, pekne jedna nad druhou. Pomaly a so zrakom namiereným na návštevníčku vyťahuje druhú mŕtvolu odspodu. Hneď nato sa vyrovnáva.
    „Nechám vás chvíľu samých, keď budete hotoví, budem vedľa,“ patológ potľapká kamaráta po ramene a odchádza so sklonenou hlavou.
    Lea zostáva v miestnosti len so svojím priateľom. Opatrne sa približuje k vysunutému telu, ktoré je zakryté plachtou. Ešte stále dúfa, že to nie je pravda, že sa zmýlili.
    „Môžem?“ Beňo pristupuje k telu a chystá sa odhrnúť plachtu.
    „Nie!“ vykríkne Lea priam hystericky. „Chcem byť sama,“ dostáva zo seba bolestne.
    „Naozaj? Leuš…“ nedokáže jej odporovať, nie v takejto chvíli. Sú situácie, keď si musíte priznať, že vám zo života zmizol človek, od ktorého závisí vaša existencia. Nikto si takto nechce predstaviť samého seba a už vôbec to nechce prežívať. Prijať, že niekto vám blízky tu už nie je, musieť sa zmieriť s tým, že ani bolesť, ani plač vám ho nevráti, je náročné, najmä pre osobu, ktorá nikoho iného k sebe nepustí, ktorá sa pri každej príležitosti uzatvára do seba.
    „Zvládnem to, sľubujem,“ ubezpečuje ho Lea.
    „Fajn, ale daj mi zbraň,“ načahuje ruku.
    Lea vyťahuje zbraň z puzdra a dáva mu ju do ruky. Vie, že sa o ňu bojí. Mohla by to hneď ukončiť, to bola prvá myšlienka, ktorá jej napadla v okamihu, keď jej bola oznámená tá bolestná správa. Chce to ukončiť. Ak tam pod tou plachtou bude jej Lucinka, rozpadne sa jej svet. Nič ho už nebude držať pokope. Ona bola jej pilierom, životobudičom.
    „Prídem ťa skontrolovať,“ nakláňa sa nad ňu Benjamín a dáva jej bozk na čelo.
    Hneď ako Lea počuje buchnutie dverí, zatvára oči, zhlboka sa nadychuje a zatína päste. Prvýkrát sa modlí k Bohu, aby to nebola pravda. Prosí ho, nech ju ušetrí od zúfalstva a samoty, od bolesti a nekonečného trápenia.     

    Nachádza sa sama medzi prázdnymi stenami, v chlade a s kopou schránok s mŕtvolami. Otvára oči, neprítomne hľadí na zakryté telo pred sebou. Silou vôle sa prinúti urobiť najprv malý, a hneď nato ďalší krok k telu.  Opatrne načahuje ruku, no vzápätí ju sťahuje späť, vtom zablikajú staré neónové svetlá. Akoby jej dávali znamenie, že to je len začiatok pekla, ktoré sa začne. Má vôbec  odvahu pozrieť sa? Čo ak tam naozaj bude ona? Celým telom jej prebehuje triaška, do očí sa jej tlačia slzy, chrbát jej oblieva studený pot. Cíti v sebe prázdno, akoby mala v hrudi dieru. Akoby ňou niekto prerazil tyč. Zostáva jej zle.
   Zhlboka sa nadychuje a rýchlym pohybom sťahuje celú plachtu z Lucinkinho bezvládneho nahého tela, ktoré je bez známok akéhokoľvek života.  Ten obraz sa jej vrýva do pamäti a bude sa jej premietať v hlave každú bezsennú noc. Bezmocne sa opiera o zatvorenú časť boxu. Prikladá si ruku k ústam, čím sa snaží tlmiť výkrik. Oči jej zaplavujú slzy a srdce zrýchľuje tempo. Pomaly sa zosúva k zemi, snaží sa dostať do pľúc aspoň nejaký kyslík. Zahryzáva sa do vlastnej dlane, aby tlmila bolestné vzlyky. Druhú ruku si prikladá na hruď a núti sa predýchať šok. Prúd zúfalých sĺz nedokáže zastaviť, akosi sa vytvárajú samy od seba. Pokrčí kolená a rukami si ich objíme, nevedomky sa začína hojdať, dopredu, potom dozadu. Ako? Ako si mohli dovoliť siahnuť na jej poklad? Jej jediné šťastie v živote je mŕtve a ona s tým nedokáže nič robiť. Mala ju priviazať k posteli a nedovoliť jej vrátiť sa späť k bratovi. Čo robil, keď jej ubližovali? Kde bol? Prečo

na ňu nedal pozor? Prečo nebol pri nej? Keby splnila Luckine želanie a vrátila sa k manželovi, nestalo by sa to. Je to jej vina, iba jej, nikdy ho nemala opustiť. Ako sa mu teraz pozrie do očí? Päť predlhých rokov sa starala o bezpečie celej rodiny, všetko riadila a zrazu… zrazu sa nachádza pri Luciinom tele.

    Nedokáže to, nedokáže žiť ďalej, nemôže, jednoducho to nejde. Srdce sa jej trhá na kúsky. Obetovala samu seba, aby ju udržala počas tých rokov v bezpečí, aby jej brata, ktorého tak milovala a chcela, aby sa vrátil späť, vytiahla z basy. Čo všetko preto musela urobiť, zapredala samu seba a mesiac po jeho návrate Luciu zabijú?!
    Ako sa s tým má vyrovnať, ako si môže odpustiť? Nikdy ju nemala pustiť z dohľadu. Prečo jej to urobili? Prečo práve jej? Nikomu nič neurobila, nikomu neublížila. Lea skláňa hlavu ku kolenám, ktoré si ešte viac tisne k sebe, neregistruje, že zem je studená. Potrebuje sa upokojiť, nabrať silu, aby sa na ňu mohla pozrieť. Roztrasenými rukami vyťahuje mobil z priliehavej koženej bundy. Cez slzy poriadne nevidí na kontakty, no predsa sa jej podarí vytočiť záchranné lano. Dvíha hneď po prvom zazvonení, ale nič nevraví. Čaká na prvé Leine slová.
    „Musíš prísť domov! Oni… oni mi zabili Lucinku!“ nič viac zo seba nedokáže dostať. Vie, že nemusí. Ruší hovor s vedomím, že osoba na druhej strane sa do jedného, nanajvýš dvoch dní dostaví.
    Po krátkej chvíli si utiera zvyšky sĺz, ktoré jej zostali na lícach. Dvíha sa z chladnej zeme odhodlaná vrátiť úder aj s úrokmi. Schytajú to všetci, ktorí s tým majú niečo spoločné. Nemôže to nechať len tak.
    So zúfalým výrazom si prezerá rozstrieľané telo svojej švagrinej, počítaním sa dostáva až na číslo dvadsaťtri. Je to vôbec možné? Berie prameň Luckiných blond vlasov a žmolí ich medzi prstami. Stratili farbu aj lesk. Uvoľňuje stisk a vlasy jej skĺzavajú z ruky. Vonkajšou stranou dlane jej prechádza po spokojnej tvári, akoby sa snažila zapamätať si každý jej malý detail. Takto postupuje ďalej a bruškami prstov opatrne prechádza po každej strelnej rane, vrýva si do spomienok pocity, ktoré v nej tie rany vyvolávajú. Každá jedna diera v jej tele sa tým stáva nespochybniteľným dôvodom k neovládateľnej nenávisti, ktorá ju začína napĺňať. Je chladná, nehybná a v tvári stále nevinná. Akoby len spala a mala sa na druhý deň zobudiť. Akoby to vôbec nebola realita. 
    Možno je Lea v pekle, možno je ona sama mŕtva a toto je trest za spáchané zločiny. Ako? Ako inak si má vysvetliť, že má pred očami mŕtve telo tej najdôležitejšej osoby v jej živote? Ako to mohol Lev dopustiť? Mal ju chrániť, mal byť ten, kto sa postaví všetkým tým strelám. O čo ešte príde? Čo ešte musí obetovať, aby to konečne skončilo? Dvíha zo zeme plachtu, zakrýva ňou Luciine telo len po krk, naposledy ju pohladí po hlave a dá jej bozk na studené čelo. Zasúva ju dovnútra a zatvára dvere, za ktorými je uložené jej telo. Predtým, ako stlačí kľučku na dverách do druhej miestnosti, sa poslednýkrát pozrie smerom k chladiacim boxom.
    „Ideme!“ o chvíľu stojí v miestnosti so stolmi na pitvu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *