Šťastie prichádza v intervaloch – ukážka

  1. kapitola

„Absolútne nič nemôže byť nejakým spôsobom vykúzlené, pretože všetko je už tu. Len je potrebné odhaliť skutočnosť. Nespoliehaj sa len na svoju hlavu, privítaj Milosť do svojho srdca. Keď tvoja myseľ znovu vstúpi do tvojho srdca, už nie si ďalej držiteľ identity. Nie je potrebné zostavovať imigračnú tabuľu pre myšlienky a pocity. Staneš sa krajinou bez mena, bez prekážok – bez limitov.
Ako priestor, si nekonečný, kompletný, nemerateľný. Bez snahy zotrvaj vo svojom pokoji. Tichý v šírom oceáne Bytia. Za každou potrebou či túžbou. Dokonale uspokojený v jedinom požehnanom Bytí.“

(Mooji)

Sarah

No a potom si jeden taký hriešne sexi idiot povie, že či chceš alebo nechceš, budeš ma poslúchať. Najúžasnejší pocit na svete je vedieť, že sloboda tvojho rozhodovania končí na konci rozhodnutia niekoho, koho by si najradšej zavesila za gule do prievanu, len tak z číreho potešenia.

 Nejaký retard vyzváňa ako šľahnutý. Len tak-tak sa strepem z postele a s gráciou dámy sa snažím dostať k dverám. Stále mám na sebe mužovu košeľu, už nejaký ten deň. Ani neviem, kedy som naposledy videla sprchu.

„Ale áno, už idem,“ kričím a hľadám kľúče. Konečne ich nachádzam v šuplíku na kľúče a čudujem sa, čo tam robia. Odomykám a pred očami sa mi zjavujú tí dvaja zelenáči z nemocnice.

„Dobrý deň, pani Sekerová, potrebujeme s vami rozprávať, môžeme vojsť dnu?“ ten starší je dotieravý. Nenávidím takých ľudí.

„Počkajte,“ zavriem rýchlo dvere. Oliver mi povedal, že mu mám volať, keď sa tu objavia, tak hľadám mobil. Dávam sa na štyri a pokúšam sa zistiť, kam som ho šľahla. Dostávam sa do spálne a nachádzam ho medzi rozhádzanými vecami. Opieram sa o skriňu, zatiaľ čo mi hentí dvaja vybuchujú na dvere.

Otváram kontakty a hľadám Oliverovo číslo. Debil, on sa tam uložil ako Oliverko. Vytáčam ho a čakám, či dvihne.

„No?“ dvíha hneď na prvé zazvonenie.

„Sú tu zelení, vybuchujú mi na dvere a práve sa vyhrážajú, že ich vykopnú, som zvedavá, ako sa im to podarí, keď sú vystužené. V tomto je Viktor perfekcionista. A kedy sa vráti?“ pýtam sa úplne z cesty.

„O desať minút som tam, vydrž,“ položí a ja premýšľam nad tým, prečo má ten chlap o mňa taký záujem. Pomaly sa dotackám k dverám, otváram a vychádzam za nimi na chodbu.

„Odznaky!“ poviem dosť ostro. Som Viktorova manželka asi je úplne normálne, že ma naučil ich triky, hlavne viem rozoznať pravé od nepravého. Nebolo by to prvý raz, čo mi takto búchajú na dvere a tvária sa, že sú poliši. Vždy, keď bol Viko v CPZ-tke, tak sem niekto dokvitol. Starší mi ukazuje odznak a ja mu ho vytrhávam z ruky. Nastavujem ho oproti svetlu, vyťahujem z obalu a poriadne si ho prezerám.

„Čo to robíte?“ opýta sa mladší a starší na neho zazrie.

„Zisťuje, či je pravý, nie nadarmo ste boli jeho žena,“ povie arogantne major neviem aký.

„Problém?“ zazriem po ňom. Akosi sa mi zbystrujú zmysly. Je to zrejme obranný mechanizmus. Neviem, čím to je. Chcela by som byť ako tá trapáčka z Twilightu, keď sa jej zjavovala duša toho paka, čo si myslel, že tú dušu nemá.

„Nemám na vás náladu, nekúpala som sa, odkedy som doma, nemôžem vás ani zobrať dovnútra, skapali by ste smradom. Tak, čo chcete?“ opieram sa o dvere a znechutene na nich pozriem. Stále v ruke držím ten poondiaty odznak, tak mu ho vraciam.

„Naozaj to chcete riešiť tu?“ opýta sa mladší a starší ho umlčí pohľadom.

„Viete nám opísať, čo sa odohralo v ten deň?“ pýta sa ma major.

Otvárajú sa dvere výťahu a v nich stojí môj mariňák s poštou v ruke. Mňa šľahne, on má oblek?

Obidvaja zelení sa dajú skoro do pozoru. Uchechtnem sa. Je to také smiešne, kto je ten Oliver? Sakra, prečo si neviem spomenúť na to, že by mi ho Viktor spomenul aspoň jeden jediný raz.

Povzdychnem si a otváram dvere bytu. Nepotrebujem vedieť, o čom sa bavia. Je mi to u riti. Chcem skapať vo vlastnom smrade. Asi ho ovalí, keď otvorí. Prechádzam do spálne a šľahnem sa späť do postele.

O chvíľu počujem, ako Oliver nadáva. „Tu je teda smrad, si normálna?“ okamžite otvára okná a zrazu dovnútra začína prúdiť čerstvý vzduch. Preberá ma to, sadnem si do tureckého sedu, pozorujem, ako dvíha veci rozhádzané po zemi. Na kraj postele mi dal poštu, načiahnem sa k nej a zisťujem, čo mi posielajú.

„Dedičské konanie?“ pýtam sa do vzduchu. To zas bude, stretnúť sa s Viktorovou rodinou asi nie je bohvieaký zážitok.

„Pôjdem tam s tebou, je to o dva dni, nevyťahovala si si poštu,“ povie celkom zmierlivo.

„Chcem mu ísť na hrob,“ vypadne zo mňa a stretávam sa s jeho prekvapeným pohľadom. „Hneď!“ rozkážem.

Postaví sa k posteli a rázne po mne zazrie. „Nie!“

„Čo?“ už len od neho si budem pýtať povolenie.

„Najprv sa osprchuješ, naješ a potom ťa tam zoberiem. Všetko, čo odteraz budeš chcieť, dostaneš ako odmenu za to, že sa začneš o seba starať.“ Nehovorí to s nadšením, prečo mám pocit, že sa tu neobjavil len tak? Možno ide po Felixovi. Aj tak zo mňa nič nedostane.

Kukám na neho s otvorenou hubou. „Už len to… toto je môj byt, tak láskavo sklapni a pakuj sa do prdele. Mne nebudeš rozkazovať!“

„To si len myslíš, tento byt, ako aj všetko ostatné, patrí z polovice mne, ty tiež, tak začni poslúchať!“

„He? Čo mi to trepeš, ty retard, odkap, lebo zavolám polišov! Ty bastard, Viktor ťa určite nepozná, inak by si sa takto ku mne nesprával!“ postavím sa a búcham do neho hlava-nehlava. Neviem sa zastaviť, ani poriadne nevidím, slzy mi to nedovoľujú. Nebráni sa. Prečo sa nebráni? Chytí ma prisilno za zápästie a prudko otočí ku skrini. Natlačí ma na ňu a vopchá si nohu medzi moje nohy. Razom je prilepený na mojich perách a pokúša sa dostať sa mi jazykom do úst. Som taká šokovaná, že sa nedokážem ani brániť. Našťastie som si ráno aspoň zuby umyla. Je taký drsný, taký zlý. Prečo som mu verila? Krava! Prisilno mi stlačí prsník a priam zaskučím bolesťou. Až vtedy sa spamätá a konečne ma pustí.

Postaví sa kúsok odo mňa, napravuje si oblek a počastuje moju osobu povýšeneckým a arogantným pohľadom. „Takže odteraz budeš robiť, čo ti poviem. Skús mi odporovať alebo niečo tomu podobné a tvoj foter s matkou zgegnú ako svine na bitúnku. Teraz sa choď konečne okúpať a nejako znormalizovať, zoberiem ťa na ten cintorín.“

  1. kapitola

„Hneď za láskou kráča v jednej rade nenávisť, ktorá ju zastupuje.“  (Ludwig van Beethoven)

 Oliver

Fajn, práve ma prešla všetka trpezlivosť. Dvíham sa z gauča v obývačke. Dal som jej polhodinu nato, aby sa aspoň osprchovala. Nestalo sa, tak pristupujem k radikálnejším krokom. Ako to, že ma jedna žena dokáže vyhecovať priam do nepríčetnosti?

Postavím sa medzi dvere. Sedí na zemi a v ruke zviera Viktorove veci. Musím to všetko vyhodiť, nemôže za ním takto nariekať donekonečna. Stačia mi dva kroky a chytám ju za zápästie.

„Ideme!“ zavelím, ale ona sa nemieni postaviť z tej posranej zeme. Dvíham ju na nohy. V očiach má smútok, naozaj ho milovala? Neverím jej ani to, že sa Sekerová volá. Prečo ju nevyhodím z okna? Mohol by som sa vyhovoriť, že jej jeblo v hlave.

„Neee! Nejdem sa kúpať, chcem skapať vo vlastnom smrade, nemal si tu vetrať!“

Mám chuť jej jednu vlepiť. Rýchlo si zo seba zhadzujem sako, stiahnem kravatu a vyhŕňam rukávy na veľmi drahej košeli. V sekunde ju mám prehodenú cez plece a idem s ňou do kúpeľne. Na moje potešenie neprotestuje. Dávam ju na zem a prísne na ňu pozriem.

„Vyzleč sa a okamžite sa poumývaj. Je mi jedno, že chceš skapať, urobíš, čo ti kážem, v opačnom prípade sa s radosťou postarám o rýchle splatenie tvojho dlhu a ver, že tvojej rodine sa to páčiť nebude!“ som nahnevaný, neposlúcha ma. Nemôžem si dovoliť, aby sa jej niečo stalo.

Znova ma nepočúva, akoby sa k nej moje slová vôbec nedostávali. Je ako autista, momentálne má svoj svet, z ktorého ju musím vytrhnúť. Nepáči sa mi to. Takto som si to teda fakt nepredstavoval. Je mi k ničomu.

Chytám ju za ramená a poriadne ňou zatrasiem.

„Č… čo chceš?“

To sa ma naozaj pýta? Šľahne ma z nej. Zhlboka sa nadychujem a snažím sa upokojiť, inak sa môže stať, že ju utopím vo vani.

Načahujem sa k nej a pomaly jej rozopínam Viktorovu košeľu. Pozerá na mňa dosť vyplašene, ale nebráni sa, čo je dobre. Hádžem tú košeľu rovno do malého odpadkového koša, vedľa toalety.

„Zvyšok si vieš vyzliecť sama!“ poviem autoritatívne, ale z jej strany žiadna odozva. Toto správanie ma núti stiahnuť z nej aj nohavičky. Nie je to škaredá žena. Holenie jej v poslednej dobe nič nehovorilo, čomu sa ani nečudujem. Dúfam, že keď ju dám ako-tak dokopy, začne sa o seba starať. Nahnem sa nad vaňu a púšťam vodu. Samozrejme, že ju musím do vane preložiť. Nie je ochotná si ani sadnúť. Úplne rezignovala.

Premeriavam si ju. Pozerá na jazvu na bruchu, ktorá jej to bude stále pripomínať. Musela sa neskutočne báť. Zabijem toho, kto má na svedomí Viktora a jej dieťa. Nenechám to len tak, aj keby to znamenalo, že sa spojím s Lady Red a Soranom.

Rozhodujem sa pre šialený krok. Vyzliekam sa a celkom nahý vchádzam za ňou do vane. Stiahnem ju k sebe a pomaly začínam umývať každý kúsok jej tela. Až doteraz som si neuvedomil, v akom stave v skutočnosti je.

Našťastie Lea blokuje všetky možné články, ktoré by o nej mohli vyjsť. Má mastné vlasy, ale čo je malé decko, aby som jej ešte aj hlavu umýval? Možno by som k nej mal byť milší. Som rozpoltený, čo sa jej osoby týka.

„Ukáž, umyjem ti to seno na hlave,“ držím v ruke hubku nasiaknutú vodou a stláčam jej ju nad hlavou.

„Myslíš, že sa budem Viktorovi páčiť takáto? On sa musí na mňa veľmi hnevať. Tak veľmi sa tešil na nášho synčeka a ja som nás o neho pripravila. Bol nesmierne šťastný, keď som mu ukázala pozitívny tehotenský test. Každý deň mi nosil ruže. Ja jednoducho nechápem, kde je…“

Ona je mimo reality. Z dosť neznámych príčin si ju pritiahnem k sebe a silno objímem. Lea mala v niečom pravdu, Sarah prišla o všetko, jej svet tvoril Viktor, jediné, čo mi teraz behá po rozume, je, koľko toho vlastne vie. Nie je možné, aby o ničom nevedela.

„Viktor, chýbaš mi,“ povie potichu. Pozriem na ňu zboku a plače. S tým nič neurobím, bude sa musieť zmieriť s myšlienkou, že Viktor umrel, a ja ju musím vytiahnuť z depresie. Nechávam ju sedieť a vyliezam z vane. Púšťam sprchu a umývam jej vlasy ako Olívii. Zvláštne, že až pri Livke som sa naučil prežívať istý druh pocitov. Zo Sarah je troska. Ako môže jeden chlap zachrániť ženu, ktorá vzdala svoj boj? Potrebuje niečo, čo ju vytrhne z tej letargie, ale čo? Čo už jej len ja môžem dať?

Leine slová a objasnenie situácie mi vrhlo úplne iný pohľad na celú vec. Naozaj práve premýšľam, ako ju z toho dostať? Viktor by ma zabil, ak by som sa o ňu nepostaral. Úprimne, tiež som to od neho vyžadoval, až na to, že on zgegol skôr než ja a s tým som nerátal.

Zoznámim ju s Olíviou, alebo nie, pripomínala by jej, o koho prišla. Oplachujem Sarah hlavu a vyťahujem ju z vane. Akoby bola v bdelej kóme. Musím ju osušiť, vyfénovať jej vlasy. Vie vôbec, že som tu? Zbláznim sa. Toto sa nemalo stať, keby mi vtedy Viktor povedal, čo sa deje… nie, on parchant ma nahovoril, aby som išiel fotiť s Adelayom. Vyšachoval ma z hry, aby sa mi nič nestalo, a nakoniec zostal na všetko sám. Celé tie roky som bol na neho nasraný a nemal som byť prečo. Neschopnú pohybu ju prenášam do izby a vyťahujem jej nejaké veci.

„Obleč sa,“ poviem mierne, ale ona zas nereaguje.

„Hluchá?!“ skríknem agresívne a zrazu precitne. Naozaj k nej musím byť zlý, aby ma aspoň vnímala? Zrejme nemám inú možnosť.

Konečne sa začína obliekať, je trochu nemotorná, ale aspoň sa snaží. Nedokážem sa pozerať na to zúfalstvo v jej očiach. Nie je jediná, komu zabili Viktora. Kurva, brácho, mal si mi niečo povedať. Nikdy som sa ti neobrátil chrbtom, nezhody sú v každej rodine, ale ty… nikdy sme sa nemali rozdeliť.

knihu sú môžete predobjednať tu: https://www.magnastore.sk/produkt/stastie-prichadza-v-intervaloch/

alebo priamo u mňa, stačí mi napísať na fb: https://www.facebook.com/gabriellebernatova/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *