Lea Kapitánová – ukážka

Lea Kapitánová

Lea opatrne zaklope na dvere ambulancie psychologičky, ktorá sa istý čas starala aj o Levovu mamu. Šimon, Levov otec, jej vybavil sedenia tak, aby nemala mama s Ďoďom žiadne podozrenie. Nechápe, prečo sa práve on stará, aby bola v pohode, ale z jednej časti mu je za to vďačná. Nemá z neho zlý pocit. Teda aspoň teraz nie. Skôr má dojem, že sa nesnaží chrániť len svoje deti, ale aj ju samotnú.

               Otvárajú sa dvere a Lee sa stretnú oči so ženou v strednom veku. Hrdzavé rovné vlasy má v cope, modré oči jej len tak žiaria pri tej farbe vlasov.

               „Ty budeš určite Lea, tak poď dovnútra.“ Psychologička rozpráva milo a uhne sa tak, aby mohla Lea bez problémov vojsť dnu.       

Lea sa nezatvári veľmi príjemne, ale predsa sa odhodlá vkročiť do ambulancie, keď už si dala tú námahu tam vôbec prísť.

Šokovane sa rozhliadne okolo seba. Nie je to ako normálna ambulancia. Psychologička tam má veľký gauč, pracovný stolík, veľa kvetov a dokonca aj chladničku. Celá miestnosť je veľmi príjemne zariadená.

               „Nemusíš sa báť, ja z teba neodhryznem. Šimon mi niečo o tebe povedal, ale rada by som sa dozvedela od teba, kým v skutočnosti si. Nech sa páči, sadni si. Urobím ti čaj alebo chceš malinovku?“ psychologička pokynie rukou.

Lea len v tichosti pokrúti hlavou, že nič nechce. Neprehovorí ani slovo a sadne si na ponúknuté miesto.

Psychologička sa usmeje a posadí sa na sedačku oproti Lei.

               „Lea, ako vieš, som psychologička. Mojou úlohou nie je rozkázať ti, čo máš alebo nemáš robiť. Všetko je len tvoja voľba. Ja ti môžem pomôcť pochopiť emócie, ktoré v sebe máš, ale to ako sa k tomu postavíš a čo urobíš, je len na tvojom rozhodnutí. Takže, povieš mi niečo o sebe? Čo ťa trápi? Nejaký dôvod musí byť, keď sa Šimon tak angažoval,“ vysloví psychologička tajomne.

Lea po nej zazrie. Ten tón sa nedal prepočuť. „Spávate s ním? So Šimonom?“

Zrovna takú reakciu žena oproti Lei nečakala. Šokovala ju tou otázkou. Je natoľko vnímavá? Pätnásťročné dievčatá, ktoré k nej chodia sú poväčšine ostýchavé.

„Nemusíte odpovedať, nie som blbá. Ale aby sme prešli k téme. Som Levova frajerka, on je Šimonov syn. Stačí taká odpoveď? Šimon mi povedal, že všetko čo si povieme je medzi nami, je to tak? Nedozvie sa nič ani on?“

Leine otázky sú priame a doslova nimi vyrazila psychologičke dych. Šimon nepovedal, že je to Levova priateľka. Zamračí sa, ani Lev sa o tom nezmienil. „Ako ti povedal, všetko čo mi povieš, je medzi nami. Pozri! Mám voľné ruky, nepíšem si poznámky a o našich sedeniach nebude ani len záznam. Neviem, ako presne vychádzaš so Šimonom, ale je to dobrý chlap.“

„To je dosť diskutabilné, či je dobrý človek. Záleží od okolností a situácie. Ale aj ja ho mám trochu rada,“ rozhovorí sa Lea.

„Si veľmi pozoruhodná mladá dáma,“ podotkne psychologička. „Tak už mi o sebe niečo povieš?“

„Čo neviete?“

„Ja neviem nič, to čo mi povedal Šimon, môže aj nemusí byť pravda, rada ťa spoznám ako osobu, chcem vedieť, kým je Lea Kapitánová.“ Psychologička sa zapozerá na dievča pred sebou a musí usúdiť, že je iná, než ako ju opisoval Šimon. Tajnostkárka, ktorá prechádza rovno do útoku, a váži slová, ktoré jej vychádzajú z úst. Na tak mladú babu je to celkom pozoruhodné. Svojim postojom jej v samej podstate povedala, že nemá jednoduchý život a dokáže sa ním prebojovať.

„Kde mám istotu, že to čo vám poviem niekto nezistí? Viete čo? Asi by som mala radšej ísť. Toto vôbec nie je dobrý nápad.“ Lea sa postaví a je na odchode.

„Lev vravel, že tu nebudeš chcieť zostať. Počkaj sekundu, aj dve, ak sa bude dať.“ Psychologička sa postaví a ladnými krokmi prechádza k stolu, na ktorom má položený telefón od pevnej linky. Niekoho vytáča a Lea, ktorá stojí pri dverách s kľučkou v ruke, čaká, čo sa bude diať.

„Dajte mi Sorana, tu je Leithauzerová,“ priam rozkáže a usmieva sa popod nos. Z druhej strany linky sa, po dlhšej chvíli, ozve mužský hlas. „Ako si vravel, je na odchode, skús jej to vysvetliť.“ Psychologička podáva Lee slúchadlo.

Lea urobí pár krokov k stolu a prikladá si slúchadlo k uchu. „Áno?“

„Leuš,“ Levov hlas Lea okamžite spoznáva, „neboj sa, ja Leithauzerovú poznám. Chodila k nej aj moja mama. Je stopercentne diskrétna. Volal som s fotrom, mal o teba obavy, tak sa ponúkol, že ti ju vybaví. Prosím, aspoň to skús.“

„Dobre, ale nezaručujem, že sa to bude opakovať,“ položí a pozrie na psychologičku.

„Tak môžeme pokračovať?“ psychologička znovu pokynie rukou. 

Lea si sadne späť na svoje miesto. Vôbec nečakala, že by Lev tak dobre komunikoval so svojim otcom. Veď včera spolu telefonovali, nemohol jej to povedať? Alebo len nechcel, aby si myslela, že sa do všetkého stará? Z myšlienok ju vytrhne osoba oproti nej.

„Nad čím premýšľaš?“

„Že prečo mi to nepovedal včera, keď sme spolu telefonovali. Chceli ste vedieť, kto som. Ale čo keď to neviem? Čo ak nemám byť v podstate nikým a zároveň každým? Mám byť dedičkou nelegálneho podnikania môjho papierového otca, alebo mám byť len Levova žena? Každý odo mňa niečo chce, ale nikto sa neopýta, čo chcem ja,“ rozhovorí sa Lea a očakáva nejakú reakciu.

„A čo chceš ty?“

„Viete, že už neviem? Chcela som byť gymnastka, aj mi to celkom išlo, ale nakoniec som od toho upustila, lebo tu bola zrazu Lucka a ja som sa chcela o ňu starať. Viem, že je to šialené, ale ona je ako moja dcéra, napriek tomu, že som priateľka jej brata. Neviem sa akosi vysomáriť z toho bludného kruhu, v ktorom som len otrokom každého, kto na mňa dočiahne.“

„Vždy robíš všetko, čo od teba chcú?“

„Viac menej áno, aj keď sa snažím vymedziť hranice. Naposledy som kvôli tomu skončila prehodená cez pol triedy a s monoklom pod okom. Nie je jednoduché žiť v mojom svete. Niekedy premýšľam nad tým, kým by som bola, keby som sa narodila niekomu inému. Chcela by som zažiť taký ten normálny rodinný deň. Ale to sa mi nestane. Ešte nejaké otázky alebo môžem ísť?“

Psychologička sa poriadne zahľadí na Leu. „Berieš to tu ako trest? Nikto ťa nebude nútiť sem chodiť, rovnako mi nemusíš nič hovoriť. Je to tvoje osobné rozhodnutie. Nemusíš sa podvoľovať všetkým, ktorí od teba niečo chcú. Si svojprávna ľudská bytosť. Nie je tvojou povinnosťou byť…“

„A presne to je ten problém. Nikto to nechápe. Mne je ukradnuté, čo bude s mojimi rodičmi, ktorí si myslia, že mnou budú manipulovať, aby mohli ovládať Leva. Tu sa jedná o Lucku a o chalanov. Oni sú moja rodina. Oni sú tu, keď ich potrebujem. Neopúšťajú ma a nevyužívajú. Nemôžem dopustiť, aby sa im kvôli mne niečo stalo. Z čoho vlastne vyplýva, že kým nebudem schopná sama zabezpečiť ich ochranu, musím byť minimálne schopná byť ich oporou. Nebudem ako môj otec. Je také zložité byť ich dcérou. Nikdy neviem, či to, čo prišlo, je to zlé alebo príde aj horšie. Majú obdobia, kedy sú v pohode, potom obdobia, kedy som im aleže úplne ukradnutá a potom obdobie… mojim jediným cieľom je chrániť ľudí, na ktorých mi veľmi záleží. Nič viac, nič menej.“

Psychologička mlčí. Je zaujímavé ako také mladé dievča premýšľa. Čo sa odohralo v jej živote, že ju to úplne odpútalo od pubertálnych výstrelkov rovno do dospelosti?

„Je potrebné, aby si tých chalanov chránila? Neochránia sa sami? Predpokladám, že sú od teba starší, je tak?“

„Sú dospelí, ale o to tu nejde. Znamenajú pre mňa tak veľa, že som ochotná pre nich zomrieť. Nesnažia sa mnou manipulovať, berú má takú akou som. Nechcem byť každým a zároveň nikým. Nepochopili by ste to. Môžeme skončiť? Nechce sa mi o tom rozprávať. Budem mať tréning, musím ísť, aby som nemeškala.“ Nie je jej táto debata pochuti. Akosi si odvykla ľuďom mimo jej partie dôverovať. Nikto nepochopí pocity, ktoré v sebe nosí. Človek tým musí prejsť, aby vedel, čo znamená skutočná a pravá rodina. Možno to nie je také akoby malo, ale vie, že sú pri nej. Chránia ju a poskytujú jej útočisko, ktoré potrebuje. Dávajú jej svojim správaním najavo, že je viditeľná.

„V poriadku, ja ťa nebudem nútiť so mnou komunikovať. Je to tvoje slobodné rozhodnutie. Keď budeš chcieť prísť, zavolaj mi, aby som si na teba urobila čas. S Levovou mamou to bolo tiež zložité, ale zvládli sme spolu minimálne to, že vynosila tvoju Lucku.“ Psychologička sa postaví, prejde k stolu a Lei podá papierik, na ktorom je napísané jej telefónne číslo. „Keby niečo,“ žmurkne na Leu a nechá ju odísť. Akonáhle sa zavrú dvere, vytáča Šimona.

„Daj mi Šimona,“ povie arogantne niekomu na druhej strane linky. Po chvíľke sa jej ozve Šimon.

„Ako to dopadlo?“

„Je to zaujímavá osoba Šimon. Uvidíme, či sa tu ešte ukáže, podvedome cudzím nedôveruje. Na pätnásťročné dievča je viac ako vyspelá. To rozmýšľanie… čo sa deje v jej živote, že ju ukrátili o detstvo?“

„Je to zložité, možno ti to sama povie. Hlavne žiadne záznamy. Lev má o ňu obavy a ja tiež. Nechceme, aby si ublížila. ešte stále je to die…“

„To sa veľmi mýliš Šimon. To dievča je príliš silné. Obávam sa viac toho, čo všetko to bude znamenať pre ňu v jej budúcom smerovaní. Ľudia ako ona sú často tí nenávidení. Nie je fér, že si musí prechádzať niečím, čo ju môže vyradiť zo spoločnosti. Dávaj na to dievča pozor. Takí silní jedinci ako ona majú jednu spoločnú črtu. Prekročia prah svojich síl a ich brány sa začnú rozpadať. Lea je silná osobnosť, ale stačí najmenší náznak zlyhania a stane sa z nej zraniteľné dievčatko. Tým, že si neprejde normálnou pubertou… tie pocity, ktoré v sebe nosí jej ublížia, pokiaľ sa z nich minimálne nevyrozpráva.“ Povzdychne si.

„O to sa postarám ja s Levom. Bol to priamy rozkaz od Pika a vieš, že také veci sa dodržujú aj po smrti. Lea bola jeho miláčik. Tak splníme, čo si zaumienil. Večer prídem, teraz mám robotu.“ Šimon položí a psychologička ešte dlhý čas pozerá na zatvorené dvere. Celkom sa teší na ich ďalšie stretnutie. Bude to skúška ohňom aj pre ňu samotnú.